Nezastaviteľná

-87-

,, Nepovedal si mi už dosť? Alebo je ešte nejaká urážka, ktorú si nespomenul? "opýtala som sa.

,, Vieš, že som to tak nemyslel. Bol som len nahnevaný a sklamaný."

,, Keďže ťa to napadlo hneď, pravdepodobne si to myslíš. " vydýchla som a zahasila vyhasínajúcu cigaretu.

,, Leona, nemyslel som to tak. Len nerozumiem prečo sa toho tak bojíš, keď s tvojím bratom zvládaš všetko bravúrne. "povedal a pozeral na mňa. Utrela som si oči a pozrela naňho tiež. Stálo ma to veľa sily.

,,Zomieram od strachu, pretože som nikdy nemala mamu! Pretože z môjho otca sa vykľulo to čo sa vykľulo! Mlátil ma chlap, s ktorým som bola nútená žiť a ja jednoducho nedokážem uveriť, že sa nestane to isté aj môjmu dieťaťu! Nezvládnem to. "povedala som mu a on ma len vtiahol do objatia.

,, Leona, sme jeho rodičia a to, že ty si mala skurveného otca neznamená, že aj naše dieťa bude mať. Tak ako sme nedovolili, aby nad tebou vyhrali a ublížili ti, tak isto ochránime aj toto bábo." povedal a položil mi ruku na brucho. Bol to zvláštny pocit.

,, Ani ja som nemal poriadne rodičov, ale máme okolo seba ľudí, ktorí nás milujú a pomôžu nám. Nebudeme na to sami! Ja by som mu nikdy neurobil čo tebe otec. Na to ani nemysli! Budeme rodičia, ak to dovolíš, a áno na začiatku to bude ťažké, ale nevieš si predstaviť aký krásny pocit je vidieť niekoho vyrastať. Navyše keď to je rodina. "

,, Ja to nezvládnem." povedala som jednoducho po všetkých tých jeho krásnych argumentoch. Toto bol môj jediný.

Vydýchol a stisol mi ruky.

,, Vidím, že si presvedčená o svojom názore, aj keď ja viem, že si zvládla oveľa viac vecí než priznávaš a si silnejšia. Ak by som mohol, zobral by som to tehotenstvo na seba. Ani by som nezaváhal, keby mi to príroda dovolila. Ja chápem, že celé si to odserieš ty a ja som prakticky strávil len pár minút jeho splodením, ale videla si Gretu, keď do rúk dostala svoje dieťa. Všetka bolesť zmizne. Ľúbim ťa a preta ťa nechcem do ničoho nútiť. "povedal a ja som naňho len placho pozerala. Bol oveľa rozumnejší ako ja, plná paniky v tej chvíli.

,, Ak budeme mať niekedy dieťa, musí to byť tvoje rozhodnutie. Nie moje želanie. Máš dve možnosti. Buď si ho necháš a ja sa budem snažiť ti vo všetkom pomáhať, dokonca sa vzdám toho, čo nebudeš môcť ty, alebo pôjdeš na potrat. Ja pôjdem s tebou a budem ťa držať za ruku. A aj keď ma to bude bolieť, nebudem ti to vyčítať. Ako si povedala je to tvoje telo. "povedal a ja som nechápala ako som si ho zaslúžila. Bol schopný sa vzdať všetkého, čo si želal, keď nebudem chcieť ja.

,, Budeš sa na mňa hnevať?" pípla som.

,, Budem smutný, ale len chvíľu. Nebudem sa na teba hnevať. Nebolo to plánované. Spolu to prekonáme. " pozrel na mňa a mne bolo jasné, že hovorí pravdu.

,, Si rozhodnutá, však? "opýtal sa smutne. Opatrne som prikývla.

,, Dobre. Zavolaj doktorke nech sa objednáš." povzdychol si, pretože pochopil, že moje rozhodnutie nie je schopný zmeniť. Ja som naozaj vytiahla telefón.

Vybavila som si termín na zajtra a povedala som mu to.

,, Vráťme sa domov. Už bolo dosť drámy. "povedal a nechal ma ísť mojím autom.

Keď sme prišli domov, Alex nás privítal s tým, že máme návštevu.

,, Ahojte! Charlie sa už na teba pýta." oznámila mi Greta a vrazila mi do rúk plačúceho Charlieho. Keď zistil, že ho držím ja, upokojil sa a natiahol ku mne rúčky.

Bruno ma odzadu chytil za pás.

,, Vidíš ako zvládaš svojho brata? Zvládneš všetko, čo si zaumieniš. " povedal mi a vydal sa za nimi do obývačky.

Bezmocne som sa pozrela na pokojného malého v mojich rukách a chcelo sa mi plakať. Toto sa nemalo stať!

********

Na ďalší deň bolo ráno tak tiché až by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Bruno bol smutný a mlčanlivý, ale snažil sa ma podporiť. Alex nechápal to dusno medzi nami, ale keď sa pýtal zrušili sme ho. Nechal to tak a išiel do školy.

O deviatej sme boli objednaní, takže okolo pol sme vyrazili.

Sadli sme si do čakárne a ja, keď som videla všetky tie tehotné ženy, bolo mi zle. Bruno ma držal za ruku a snažil sa ma upokojiť. S narastajúcim časom čo sme tam strávili, narastala aj moja nervozita. Bála som sa ako asi nikdy.

,, Leona Lexingtonová. "ozvala sa od dverí sestrička a ja som znervóznela ešte viac.

Vošli sme dnu a doktorka sa na nás sympaticky usmiala. Bola to rodinná známa.

,, Čo vás sem privádza?" opýtala sa a ja som jej vysvetlila situáciu.

,, Dobre, sadni si sem. Zistíme či sa v tebe nejaké bábo skrýva." usmiala sa a posadila ma na ultrazvuk.

Naniesla mi na brucho gél a rozotrela ho. Prístroj mi naňho priložila a ja som pocítila chlad a strach zároveň. Bruno ma pozoroval a v očiach mal smútok. Nemohla som sa naňho pozerať, len som mu stískala ruku.

,, Áno, si tehotná. Odhadujem to na jedenásty týždeň. Tu. Tu máte dieťatko." usmiala sa a ukázala nám škvrnu na obrazovke. Nedokázala som pochopiť, že z toho niekedy bude normálne dieťa.

,, Už by mu malo biť srdiečko. Chcete si to vypočuť?" opýtala sa a ja som bola neschopná slova.

,, Ide o to, že sme prišli kvôli potratu. Nie je vhodné počúvať to." povedal rozumne a ja som bojovala sama so sebou.

Doktorka ho spražila pohľadom, pretože si myslela, že to on ma núti do potratu. Keby len vedela...

,, Naozaj chceš potrat? Ako matka a zároveň doktorka je mojou povinnosťou vám povedať, že mať dieťa je naozaj nádherné, ale aj ťažké. Oplatí sa to a deti vám všetko vrátia štvornásobne. Premysli si to. " prihovorila sa mi a bez povolenia jedného z nás pustila tlkot srdiečka malého.

Ďalšie časti budúci týždeň! Pokúsim sa už pridať aj Chybu. 💞💞💞💞