Nezastaviteľná

-70-

V hlave mi trešťalo ako nikdy a mala som pocit, akoby mi má vybuchnúť. Z diaľky ku mne v temnote doliehal hlas, no nerozumela som mu ani slovo. Mala som pocit, akoby prešli hodiny, kým som sa konečne vrátila k sebe a aj keď stále v tme som začala vnímať okolie.

,, Leona, prosím, zobuď sa. Neviem čo s tebou. Mal by som zavolať sanitku? " opýtal sa a mne sa zrazu všetko vrátilo. Udalosti spred neviem akého času, som mala znovu pred očami. Ako hororový film.

Prudko som vystrelila trasúc sa do sedu a otvorila oči. Môj prudký pohyb som ale hneď oľutovala. Z brucha mi vystrelila taká bolesť, až som sa znovu rozplakala. Nič nezvyčajné v poslednej dobe.

,, Leona! "ozval sa môj záchranca vedľa mňa a stiahol ma do upokojujúceho objatia.

,, Čo ti preboha tí bastardi urobili a prečo si nám nič nepovedala?" opýtala sa ma moja čokoládka. Caden.

,, Caden!"prudko som vydýchla jeho meno. Keď som vedela, že som s ním, aspoň trochu sa moje obavy vyparili.

,, Zlatko moje! Prosím povedz mi, že si v poriadku." povedal mi a počula som v jeho hlase plač. Ja som to tiež nevydržala a začala som hystericky plakať. Pri ňom som sa aspoň na chvíľu cítila bezpečne.

,, Zlatko, prečo si nám nič nepovedala? Pomohli by sme ti."

,,Ako? Ako by ste mi pomohli? " opýtala som sa a bála som sa pohnúť. Každý nádych ma bolel už aj takto.

,, Zavolám záchranku?" opýtal sa po chvíli, keďže som sa neustále triasla ako osika. Nikdy som sa nikoho a ničoho nebála viac ako dnes. Bolo to ako v horore.

,, Nie. Kde je? "opýtala som sa roztrasene.

,, Vyhodil som ho z bytu a povedal mu nech sa nevráti. Bol ako zmyslov zbavený. Musel som mu jednu vraziť, aby som ho dokázal dostať preč."

,, Prosím, nič sa ma nepýtaj, len ma objímaj. "šepla som mu do hrude stále plačúc. Nedokázala som sa upokojiť. V mojej hrudi bola obrovská diera a prázdnota. Hrozná nočná mora.

,, Zlato moje. "šepol mi a stískal ma v náručí. Ľúbila som ho ako kamaráta a týmto mi len dokázal, aká rada môžem byť, že ho mám. Prišiel! A to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť.

,, Donesiem ti nejaké oblečenie a ľad?" opýtal sa po asi hodine môjho neustáleho plaču. Vtedy som sa začala pomaly upokojovať, z tela mi mizol adrenalín a začala som pociťovať každú jednu modrinu na mojom tele. Už som nemala čo plakať, tak som sa mu len triasla v náručí.

,, Nie. Potrebujem sa osprchovať. Prosím, zostaň tu a nikoho sem nepúšťaj. "šepla som mu a on mi dal pusu na čelo.

,, Nemám v pláne nikam odísť, kým si nebudem istý, že sa ti už nič nestane." pohladil ma po tvári, aby som vedela, že to myslí vážne.

Prikývla som a chcela sa postaviť. Vtedy som však vykríkla od bolesti a musela sa ho zachytiť.

,, Pomôžem ti, dobre? "opýtal sa, ale nečakal na odpoveď.

Dostala som sa do sprchy a musela som sa pridržiavať steny, aby som nespadla z nôh. Mala som pocit, že presne to urobím každú chvíľu. V tom momente som mala tak dojebanú psychiku ako ešte nikdy.

Vydrhla som sa takmer vriacou vodou, aby som na sebe prestala cítiť jeho nechutné dotyky a bozky. Bola som pošpinená, aj keď sa mu nepodarilo ma znásilniť. Ak by sa mu to podarilo.... Asi by som sa zabila.

S pretrvávajúcimi slzami som dokrivkala k zrkadlu a skontrolovala všetko, čo mi spôsobil.

Na ruke, ktorá bola predtým naozaj fialová, ale už sa hojila, som opäť mala modrinu plus ešte aj krvavé rany od opasku, ktorý sa mi zarezával do rúk ako bič, keď som sa bránila.

Na bruchu som mala obrovskú modinu od jeho pästi. Pod okom som mala monokel a oko bolo opuchnuté. Navyše rana, ktorú mi spôsobil tým nožom, stále trošku krvácala a odtlačok jeho zubov som mala nad ľavým prsníkom a cucflek pri pupku. Nevedela som, čo ma vlastne bolelo viac. Či psychická alebo fyzická bolesť. Bola som troskou.

Obliekla som sa a dokrivkala von z kúpeľne. Vonku ma zachytil Caden a pomohol mi dôjsť do obývačky, kde som sa s bolesťou usadila. Nikdy som sa necítila horšie. Myslela som, že najhoršia bolesť v mojom živote bude z toho, ako som ublížila Brunovi. To som sa skurvene mýlila.

,, Prosím, hovor. Potrebujem vedieť, čo sa to vlastne kurva stalo. "chytil ma povzbudivo za ruky a snažil sa ma pohľadom podporiť.

Po dlhej dobe som začala rozprávať. Opäť sa mi po lícach kotúlali slzy tvoriac za sebou mokré cestičky.

,, Bože môj! Oni... Sú to zvieratá, Leona! Bože, čo si si to musela prežiť. Preto si musela opustiť Bruna." šepol, keď si ma znovu stiahol do objatia.

,, Ja... Ja som nechc... Nechcela, aby to takto dopadlo. Ľúbim ho a aj vás. Ale... Môj otec...." koktala som pomedzi vzlyky.

,, Brala si to ako najlepšiu možnosť. Rozumiem ti. Prišiel som práve preto za tebou. Nezdalo sa mi to celé a vidím, že som dobre urobil. Neodpustil by som si, ak by som neprišiel." pohladil ma po vlasoch a z jeho tváre na mňa dopadla mokrá kvapka. Plakal so mnou.

,, Čo s tým plánuješ urobiť?" opýtal sa ma šepky a ja som začala rozprávať.

,, Chcem ich dostať. Chcem, aby obaja skončili v base. Potrebujem na to ale nejaké dôkazy. Viem, že otec všetko nerobí čisto a polovicu vecí robí za chrbtom môjho dedka. Musíme niečo nájsť. Greta, ja a Fay. Dúfam, že mi pomôžeš, Caden. Potrebujem psychickú podporu, prosím. "

,, Samozrejme, že som v tom s vami, ale odporúčam ti niečo. Nájdi Bruna! Budem ťa kryť, aby ste sa mohli stretnúť a všetko si vysvetliť, ale prosím, choď za ním. Takto obaja len zbytočne trpíte. Ja byť na jeho mieste asi by som Oscara rovno zabil. Prosím, urob to! "chytil moje ruky do svojich a očami na tom trval.

,, Potrebujem najskôr čas na to, aby som dala dokopy seba a svoj život. Nie som schopná po tomto všetkom sa mu opäť pozrieť po očí. Možno sa niekedy stretneme, ale teraz by som to nezvládla. A navyše sa bojím čoho by bol schopný. Oscara aj môjho otca by asi zabil. "povedala som smutne a predstavovala si všetky
všetky naše pekné chvíle. Bože, nedokážem na to celé zabudnúť. Možno by práve to bolo najlepšie.

Potrebujem Bruna. Chcem ho mať čo najskôr pri sebe.

Prosím, nech sa to niekedy naozaj stane...