Nezastaviteľná

-62-

Viete čomu nerozumiem? Momentu kedy sa proti vám všetci spiknú. Akoby ste urobili najhorší možný hriech. A na tom všetkom je najškaredšie to, ako mi vlastné kamarátky píšu o mojej údajnej svadbe. Pýtajú sa, či som im naozaj klamala. Smutné.

Bolo mi z toho celého zle. Ako ma môžu tak nepoznať? Avšak asi to tak je lepšie. Všetkým poviem, aká som mrcha a možno budú konečne spokojní. Pravdepodobne ide väčšine len o to.

Oddýchla som si, keď som so svojimi vecami a havom odišla z domu. Potrebovala som priestor. Veľa priestoru na spracovanie všetkého. Aj keď by mi nestačil ani všetok čas sveta.

Môj otec pravdepodobne vydal nejaké vyhlásenie, pretože mi od rána volajú neznáme čísla. Novinári. Sú ako skurvení supi.

Prespala som takmer polovicu dňa a keď som sa na ďalší deň zobudila, rozhodla som sa, že pôjdem za Jaxom. Potrebujem vedieť ako sa má a či je v poriadku. A bodlo by mi aj trochu izolácie od všetkých.

Keď som vyšla z domu, zapálila som si. Moje telo nechcelo niektoré veci, ktoré mu pomáhali, nechať tak.

Tí dvaja, ktorí ma mali strážiť, tu stále sedeli. Čakali na môj rozkaz a ja som nemala na výber. Musela som chodiť s nimi.

Nasadla som k nim a dala im adresu liečebne. Nepýtali sa, ale videla som ich zmätené pohľady.

Keď ma vyložili, ešte ma upozornili, aby som nerobila hlúposti. Nemám aké. Zatiaľ.

Akonáhle som uvidela Jaxa musela som ho prudko objať. Tak veľmi mi chýbal tam vonku. Bol mi ako brat. Hoci som s ním spávala.

,, Čo sa deje, Leona? Tak ti chýbam? " zasmial sa, ale stisol ma v objatí.

,, Ani nevieš ako. Bláznim tam." šepla som mu a on sa odo mňa odtiahol. Zamračene si ma prezrel a potom prehovoril.

,, Čo ti kto spravil? Vyzeráš celkom mimo. " nechcela som mu nič hovoriť. Chcela som si len oddýchnuť od sveta. Mať čas mimo všetkého. A navyše by mu nepomohlo, ak by to v jeho zatiaľ nie úplne normálnom stave vedel.

,, Nič. Len mi nenormálne chýbaš." nahodila som úsmev.

Jax mi však neuveril a za ruku ma potiahol von z budovy.

,,Tak začni." povedal, keď sme sedeli v altánku. Po starom a hlavne nerozvážnom Jaxovi nebolo ani stopy. Bol tu dospelý chlap, ktorý si uvedomoval a riešil aj svoje okolie. Bolo to zvláštne, ale Jax si ma týmto získal ešte viac.

,, Vieš, že mi môžeš povedať všetko." povedal, keď som dlho mlčala a váhala. Vpíjal sa mi do očí a uisťoval ma, že mu môžem povedať hocičo.

Začala som rozprávať. Nechcela som, ale potrebovala som niekoho. Všetci moji priatelia uverili, že som to celé nahrala, a preto aspoň Jax bol izolovaný a veril vo mňa. Nie v klamstvá.

,, Ten bastard!" zavrčal, keď som s plačom dorozprávala.

,, Nehneváš sa na mňa?" opýtala som sa nevinne. Nechcela som si znepriateliť ešte aj jeho.

,, Samozrejme že nie, Leona. Bruno je správny chlap, ktorý má podobnú povahu ako ty. Keď on nie je pre teba, tak neviem kto. Najskôr som si to neuvedomoval. My sme si len užívali. Preto to inak dopadnúť nemohlo. Tvoj otec si ťa nezaslúži a za to, čo ti urobil, by mal skončiť v pekle. "

Vzlykla som a oprela sa na jeho rameno.

,, Ďakujem, ale nič sa nedá robiť. Nemôžem nič urobiť, ak nechcem, aby Bruno prišiel o Alexa. Vieš aký je môj otec..."pozrela som na zem.

,, Niečo sa musí dať urobiť! Nemôžeš si vziať toho bastarda ak k nemu vôbec nič necítiš a chceš iného." povedal mi presvedčivo. Sama som tomu nerozumela. Ako o tom môže takto hovoriť, keď dlhú dobu so mnou spával a Bruna nikdy nemal rád?

,, Kedy máte mať svadbu?" opýtal sa z ničoho nič.

,, O mesiac a niečo. Je mi z tej predstavy zle. "pošepla som.

,, Mňa odtiaľto vtedy majú pustiť. Skúsim prerušiť svadbu Leona. Nemôžeš si ho vziať a ja ti v tom chcem pomôcť." povedal a ja som sa mu musela vrhnúť okolo krku. Bol úžasný a ja jeho dlžníčkou.

,, Prosím, urob to! Nechcem žiť s tým chlapom a ani s ním nič mať. Je mi odporný..."

,, Urobím všetko, čo je v mojich silách. Ale prosím chodievaj sem často."usmial sa a stiahol ma do objatia. Pomohol mi asi najviac z môjho okolia a to ani nie je vonku.

Po rozlúčke som zamierila do môjho bytu. Prekvapilo ma čo som uvidela.

,, Ahoj, láska. Prišiel som sa pozrieť na náš spoločný bytík. Veľmi pekne si ho zariadila." tváril sa tak, až mi z neho bolo zle.

,, Kým nie sme manželia, nemáš tu čo robiť! Vypadni!" zavrčala som, ale on urobil niečo neočakávané. Pobozkal ma.

,, Vždy si sa mi preto páčila. Máš v sebe skurvený oheň. Rozpaluješ ma. " povedal a snažil sa ma znova pobozkať, no ja som ho od seba odsotila a vrazila mu facku. Skoro som sa z toho bozku povracala.

,, Nemáš právo sa ma dotýkať! Si mi odporný a nechápem, ako si môžeš myslieť, že sa to niekedy zmení!" zavrčala som nahnevane. Nikdy som si nemyslela, že budem niekoho tak veľmi nenávidieť ako jeho v tejto skurvenej chvíli.

,, Uvidíme, čo budeš hovoriť po našej svadovnej noci. Ani nevieš ako sa na teba teším." uškrnul sa a prehliadol si ma zhora dole.

,, Nečakaj, že ti budem s radosťou rozťahovať nohy! Nedovolím, aby si sa ma dotkol! Ver ,že budem bojovať svojimi zbraňami!" hučala som po ňom, keď sa vo mne prebudila odvážna a hlavne bojovná Leona.

,, Uvidíme, Leonita, kto z nás vyhrá." uškrnul sa a zacúval k dverám.

Tento rozhovor ma presvedčil ešte viac, že sa nemôžem stať jeho ženou. Nikto nevie čoho je schopný. Ani ja nie.