Mladá žena, Leona Lexingtonová, ktorá je ako odtrhnutá z reťaze.
Muž, Bruno Coldwell, ktorý je k reťazi prikovaný.
Jeden druhému má pomôcť, no čo ak o to ten druhý nestojí?
Ona nie je ochotná prijať pomoc, hoci vie, že jej rozhodnutia nie sú vždy sp...
Triasli sa mi ruky, srdce mi zbesilo bilo, no musela som zachovať chladný postoj. Nevedela som, či to vôbec dokážem. Bolo to v tom momente pre mňa nemožné.
Keď som so strachom zaklopala na dvere, snažila som sa dôjsť na to, ako zo seba spraviť niekoho arogantného a nadradeného tak ako predtým. Teraz som to však akosi nedokázala. Nevedela som aké to bolo kedysi. Zmenila som sa. To sa nedá poprieť. Nevedela som ako sa mám správať, ale za to som presne vedela, čo by som chcela urobiť. Ak by som mohla.
Avšak všetko v mojej hlave zmizlo, akonáhle otvoril dvere. Hlava sa vypráznila pri jeho úprimnom čistom a nič netušiacom úsmeve, keď ma zbadal. A to ani nehovorím o tom, ako som sa roztriasla, keď si ma pritiahol k sebe a majetnícky ma pobozkal. Akoby ma nevidel rok. Šalela som. Vnútri však totálne umierala. Nemôžem! Toto sa nedá zvládnuť. Nie pri tom ako ma to zvnútra trhá...
Zavrel za nami dvere a pritlačil ma o ne. Sama so sebou som veľmi bojovala, ale vedela som, že musím. Otec to celé počúva...
,,Ani nevieš, aký som rád, že si prišla." pohladil ma po tvári a ja som privrela oči. Musí prestať skôr, ako ma premôže srdce.
,, Musíme sa porozprávať." vyslovila som a podarilo sa mi znieť tvrdo. Aj keď sama neviem ako. Nevedela som sa mu ani pozrieť do očí. Pre moje oči bola zem príťažlivejšia.
,, O čom? Stalo sa niečo? Vyzeráš akoby to bolo niečo vážne." zamračil sa a skúmal moju tvár. O pár krokov odo mňa odstúpil.
,, Bola to len hra." vyslovila som a pozrela sa stále do zeme. Snažila som sa neplakať a hlavne mu nedať najavo slabosť. Cítila som sa ako prázdna schránka.
,, Čo? Asi ti nerozumiem. Čo bola hra?" nechápavo si ma premeral.
Donútila som sa pozrieť mu nadradene do očí: ,, To medzi nami. Nič z toho nebolo reálne. Len ty si na to naletel."
Znela som arogantne a na konci sa mi oodarilo vytvoriť aj úškrn, hoci neviem ako to vlastne vyzeralo.
,, Čože?" zamračil sa a založil si ruky na hrudi. Nerozumel tomu a ja sa mu ani nečudujem. Nie po tom všetkom.
,, To medzi nami. Potrebovala som sa len zabaviť predtým, ako si vezmem niekoho z mojej spoločenskej vrstvy. Ale páčilo sa mi zistiť, čo všetko mi môže dať človek ako ty. S tvojími podmienkami na život. "dopovedala som tú najhoršiu časť a hryzla som si do jazyka, aby som sa nerozplakala. Nechcela som to. Tak veľmi som to nechcela.
,, Čože? Toto nie je pravda! Neverím ti Leona!" zavrčal zamračene a ja som zo seba na veľa dostala falošný smiech.
,, Never tomu ak nechceš, ale je to tak. Potrebovala som sa zabaviť. Prepáč ak si uveril, že z nás môže byť niečo viac." nepravdivo som sa mu vysmiala do tváre. Jeho ublížený pohľad mi zapichol tŕň do srdca.
,, Donútil ťa k tomu niekto? Povedz mi pravdu! Neverím ti ani slovo! " povedal a pritlačil ma opäť k dverám. Prirazil svoje pery o moje a vášnivo si ma k sebe tlačil. Mňa v očiach pálili slzy, ale musela som si užiť ten jediný a posledný bozk predtým, ako tento začínajúci vzťah zničím. Rozdupem a pošliapem. Posledný bozk...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,, Bozkávať sa vieš, Naprávateľko. A idú ti aj iné veci. Som rada, že som si vybrala teba. Splnil si nadmieru moje očakávania. Si taký istý chlap, ako tí moji predošlí, na ktorých som bola zvyknutá. Jediný rozdiel je v peniazoch a úrovni. To sa nedá poprieť. "zasmiala som sa so slzami v očiach, ktoré som sa márne snažila skryť. Triasol sa mi hlas aj ruky no moje vyjadrenie Bruna dorazilo. Nevšimol si môj stav, len moje slová.
Šokovane si ma prezrel a odstúpil odo mňa. Ani sám nevedel, či mi má veriť.
,, Neverím ti, Leona! Neverím, že to, čo bolo medzi nami, bola len hra. Nikdy tomu neuverím. Ale ako si želáš. Ak si sa zo mňa chcela naozaj len vysmiať, tak dúfam, že si sa pobavila. Želám ti šťastný život v tom tvojom zlatom zámku!" ťažko to vyslovil, otočil sa a odišiel do obývačky. Po minúte som počula prudké buchnutie balkónových dverí. Oprela som sa o dvere a nechala som priestor slzám, ktoré som už ďalej nedokázala udržať. Stála som pri dverách a plakala.
Zrazu do mňa vošla všetka tá bolesť a zlosť na otca. Donútila ma rozbehnúť sa z miesta, kde som niekoľko týždňov žila a ktoré mi tak prirástlo k srdcu.
Vybehla som von a začala utekať smerom od činžiaku. Bolo mi jedno, že tam na mňa čakajú otcove gorily. Potrebovala som byť sama. A upokojiť sa.
Vybrala som telefón z vačku a priložila si ho k uchu.
,, Ak ti išlo o to, aby si ma zničil, tak ti gratulujem. Vyšlo ti to! Nenávidím ťa otec! Tak ako nikdy predtým! " hovorila som a snažila sa zotrieť si stále nové prichádzajúce slzy.
,, Ešte mi poďakuješ, dcérka. Tá zlosť ťa prejde." povedal a zložil. Cítila som, aloby vo mne niečo umrelo. A bolo to tak. Ani som nemala šancu rozlúčiť sa s Alexom. A to ako zareagoval Bruno.... Bolelo ho to, ale zareagoval svojsky. Obaja sme takí ľudia.
Bežala som až kým sa mi nepodarilo chytiť taxík. Nechala som sa odviezť sa mojím spontánnym nápadom. Nechcem sa vrátiť do toho domu. Potrebujem nový štart. Nový život, hoci bude nadiktovaný.
Prešla som si zopár bytov a zvolila jeden. V rýchlosti som majiteľov donútila podpísať papiere. A tak som ešte v ten deň sedela sama v úplne prázdnom byte, ktorý ma žiadnym spôsobom nenapĺňal, spolu s fľašou vodky. Tú som z bolesti vypila ani neviem za akú dobu. Jednoducho som chcela uhasiť tú prazdnotu a bolesť v mojom skurvenom srdci. To sa však vôbec nedarilo.
