Nezastaviteľná

-65-

Keď som odchádzala od Fay, mala som stiahnutý žalúdok. Netušila som, čo sa stane, keď prídem domov. Otec v dome ešte nebol, takže som dúfala, že ani Oscar nebude.

No nechcela som ísť domov. Cítila som sa zamknutá a práve ten pocit som chcela a potrebovala zmeniť.

Rozhodla som sa, že sa pôjdem previesť. Možno mi to trochu prečistí hlavu.

Ani neviem ako a skončila som pri Brunovej bytovke. Sledovala som okolie a hľadala stratený pokoj. Nenašla som ho.

Stála som tam dobrú hodinu a vôbec sa mi nechcelo odísť. Zrazu som ich však uvidela.

Bruna, Daisy aj Alexa.

Bruno mal plné ruky trašiek s nákupom a snažil sa odomknúť dvere.  Niečo pri tom hovoril a keď dorozprával, všetci vypukli do smiechu. Tam som mala byť aj ja... Pomyslela som si trpko. Užívať si pohodu, ktorú som inak nikdy nezažila.

Zrazu sa však Alex otočil a niečo pošepol Daisy. Tá sa otočila a spolu s Brunom vyšli hore.

Prekvapilo ma, keď Alex zamieril práve k môjmu autu. On jediný si ma všimol. Nemalo cenu utekať.

Bez pozdravu či pohľadu mi nastúpil do auta.

,,S tým autom tu nie si velmi nenápadná. Čo tu robíš? Hnevám sa na teba. "povedal, ale nevenoval mi jediný pohľad. Dával mi tým najavo aký nahnevaný je.

,, Prepáč. Nemala som sem chodiť." šepla som a pozerala na volant.

,, Neviem, čo si spravila Brunovi, ale vidím ako ho to bolí. A tiež netuším prečo si si vzala chlapa, o ktorom ai tvrdila, že ho neznášaš. Navyše, odišla si bez vysvetlenia. Nerozumiem tomu, keďže si tu. Ak niečo chceš povedať, tak poď so mnou hore. Vysvetlíš to Brunovi a všetko sa vráti do starých koľají. "pozrel na mňa a s nádejou v očiach sa mi snažil pozrieť do duše.

,, Nie. Prepáč, nemala som sem chodiť. Nehovor Brunovi, že som tu bola. Bola to moja hlúposť. Ospravedlňujem sa ti za všetko, čo som urobila. Nikdy som to v pláne nemala. Správa sa k vám dobre? " opýtala som sa so sklonenou hlavou a snažila sa zastaviť tie skurvené slzy, ktoré sa opäť snažili predrať napovrch.

,, Môj strýko sa ku mne nikdy nesprával zle, ale vďaka tebe si uvedomil niekoľko vecí. Hnevám sa na teba, ale tiež mi veľmi chýbaš. Naozaj nechceš ísť so mnou hore?" opýtal sa znovu.

Prudko som záporne zakývala hlavou a objala ho.

,, Hrozne moc mi chýbaš, Alex. Ľúbim ťa a aj tvojho strýka. " šepla som mu do ramena s plačom.

,, Aj my ľúbime teba, tak sa vráť k nám. "šepol do ramena a stisol ma v náručí.

,,Nemôžem. Nehnevaj sa a hlavne mu to nehovor. Najlepšie bude, ak ma bude nenávidieť. "odtiahla som sa od neho a snažila sa donútiť sama seba, aby som ho poslala preč.

,, Sama veľmi dobre vieš, ako sa klameš. Bruno ťa nedokáže nenávidieť, aj keď sa hnevá. Ak zmeníš názor, máš u nás dvere otvorené. Dávaj na seba pozor, Leona." stisol mi ruku a vyšiel von z auta. Musím odísť skôr, než sa tu psychicky zrútim.

Hneď ako bol pri dverách od vchodu, som odtiaľ rýchlo vyštartovala, až mi zapískali gumy.

Zasa sa mi všetko prehrávalo v hlave. Nedokázala som zastaviť všetky tie spomienky. Preto som spravila  najlogickejšiu vec toho dňa. Zamierila som do fitka. Potrebovala som sa zničiť fyzicky a cvičenie je najlepším riešením. Nemala som chuť na jedlo ani vodu, chcela som necítiť tú bolesť v hrudníku.

Vo fitku som vyskúšala naozaj všetko a vôbec som si neuvedomovala, že môžem byť tehotná. Popravde radšej som na to nechcela myslieť. To bola v tomto momente najhoršia možnosť.

Okolo šiestej večer už s trochu lepšie utriedenými myšlienkami som zavolala do agentúry, ktorá mi pred pár týždňami ponúkla možnosť ísť na prehliadku do Milána. Mala som mnoho ponúk no táto bola momentálne najďalej od domova.

,, Dobrý večer, s čím vám pomôžem? " opýtala sa žena v telefóne.

,, Dobrý večer, tu Leona Lexingtonová. Pred pár mesiacmi ste mi ponúkli možnosť ísť na prehliadku do Milána. Je ešte taká možnosť?"

,, Samozrejme, počula som o vás. Budeme nadšení, ak s nami budete spolupracovať. Je to obrovská príležitosť pre obe strany."

,, Kedy by som mala priletieť? "opýtala som sa s miernym úsmevom. Aspoň niečo mi vychádza.

,, Najlepšie by bolo, ak by ste tu do týždňa boli."

,, Samozrejme. O týždeň sa vidíme." odvetila som nadšene

,, Sme veľmi radi. Ešte sa vám ozveme kvôli detailom. "povedala žena a obe sme zložili.

Konečne! Aspoň niečo v tomto skurvenom svete mi vyšlo. Ale zatiaľ nemôžem kričať, aby sa to ešte nepokazilo.

Prezliekla som sa z oblečenia na cvičenie, ktoré som si bola kúpiť, naspäť do mojich vecí a zamierila na záchod. Len veľmi málo som si uvedomovala, že som nič dnes nejedla. Dôležitejšie pre mňa bolo cvičenie.

Na záchode som sa zľakla vlastného odrazu. Vyzerala som ako troska. Teda tak ako som sa cítila... Povedala som si, že nedovolím, aby mi môj otec zničil aspoň prácu. A v nej musím byť krásna.

Spravila som zo seba človeka, krásneho človeka aspoň navrchu, a so stiahnutým žalúdkom som zamierila domov. Bála som sa toho bytu viac, než čohokoľvek, ale nemala som inú možnosť. Zatiaľ nie.

Akonáhle som vošla dnu, zavial ma závan alkoholu.

,, Už si tu? "objavil sa vo dverách do kuchyne Oscar aj s pohárom vodky.

,, Áno, som." povedala som. Bála som sa čo i len pohnúť. Bol značne opitý a pred mojimi očami sa hneď objavila spomienka toho, ako to dopadlo naposledy, keď bol v takomto stave.

,, Tešil som sa na teba, ženuška! To mi nedáš ani pusu?" opýtal sa odporne a vykročil ku mne.

,, Nie, nedám! Najskôr vytriezvi!" zavrčala som a obišla ho. Zlý ťah.

Hneď ako som sa mu otočila chrbtom, skočil po mne. Skončila som nalepená ma stene. Prešiel mi rukou po krku tak nepríjemne, až som sa ošila.

,, Takto sa so mnou nebav, ty kurva! Ja som tu teraz šéf, tak to pochop!" zvreskol a buchol do steny tesne pri mojej hlave. Myslela som, že tam spravil dieru.

,, Si najebaný, nechaj ma ísť. Nič som ti neurobila." prosebne som prehovorila.

,, Možno som najebaný, ale nie je pravda, že si mi nič neurobila. Ty aj tvoj otec ste ma dlhé roky len a len ponižovali, tak teraz nečakaj, že ti to nebudem vracať, kurvička!" zahučal vyzerajúc ako nejaký psychopat a odpil si z pohárika, ktorý mal v ruke.

To bola moja jediná šanca a šťastie. Drgla som doňho, pričom stratil rovnováhu a skončil na zemi. Ja som sa rozbehla a opäť som na celú noc ostala zamknutá v kúpeľni.

Jedinou mojou útechou bolo práve Miláno. Potrebovala som sa od neho zúfalo dostať skôr, ako mi poriadne ublíži. Vždy takéto šťastie nebudem mať.