Nezastaviteľná

-61-

Ráno mi bolo akoby ma niečo prešlo. Trikrát. Bez milosti.

Ležala som na zemi v nezariadenom byte a bolo mi to jedno. Asi nebol najlepší nápad vypiť sama celú fľašu.

Jediná zariadená v celom byte ostala kúpeľňa. Neviem z akého dôvodu, ale bolo mi to jedno. V podstate mi bolo jedno aj aký byt som kúpila. Hlavné je, že som na malú chvíľu izolovaná.

Videla som sa v zrkadle a skoro som zo seba dostala infarkt. Vyzerala som asi tak, ako som sa cítila. Vodou som si zmyla z tváre make-up a napila sa, aby som potlačila tú Saharu v ústach.

Keď som si bola istá, že nebudem zvracať, vybrala som si z kabelky cigarety a išla si zapáliť na balkón. Jedna vec, ktorá ma presvedčila si tento byt kúpiť.

Akonáhle som do seba dostala nikotín, bolo mi o niečo lepšie. O minimum, ale bolo.

Dole som zbadala tie gorily, ktoré ma majú strážiť. Môj otec si očividne myslí, že sa o seba nedokážem postarať. No to je to najmenšie zlo, ktoré mi urobil.

Musela som sa vzchopiť. Musím mu ukázať, že ma nezničil. Že budem ešte silnejšia ako predtým. Nenechám ich, aby ma videli zničenú a už vôbec im tým nepohladkám ich obrovské ego. To sa radšej zabijem. Rozhodla som sa pre radikálny krok. Pristúpila som na ich hru, ale odteraz bude aspoň pokračovanie po mojom. Nenechám sa zničiť. Som predsa Leona. Dcéra toho bastarda. Priezvisko, ktoré zaručuje vojnu.

Dala som sa dokopy, najlepšie ako som vedela, prezliekla sa a zišla dole. Chlapi tam sa už pripravovali na to, že ma budú musieť naháňať, no ja som spravila presný opak. Ladným krokom a hraným úsmevom som prišla až k nim.

,, Nebojte sa, páni. Dnes nebudem robiť problémy. Keď už ste tu, tak to využijem. Zoberte ma do nábytkárstva. Chcem si zariadiť môj nový byt. "v ich tvárach bol vidno šok, no nijako to neokomentovali. Naopak, otvorili mi dvere a nechali ma nastúpiť.

V aute som videla ako niekomu jeden z nich písal.

,, Kľudne odkáž môjmu otcovi, že som si kúpila byt, aby som bola, čo najďalej od neho. A tiež to, že zariadenie mi bude platiť on. Pozdravujem ho. " otočila som svoje správanie o 180°, ale bola to len hra. Vnútri som sa naozaj cítila prázdna ako ešte nikdy. Stále som mala pred očami Bruna. Ten jeho prekvapený pohľad, keď som mu začala rozprávať všetky tie pičoviny. Nedokázala som sa toho zbaviť.

Keď som si nakúpila nábytok do celého, podotýkam obrovského bytu, nechala som si ho zaviesť až tam. Potrebovala som sa zamestnať, takže som takmer celý deň navigovala ľudí, kam majú dať ktorý kus nábytku.

Nakoniec som so sebou bola neskutočne spokojná. Tešila som sa z toho bytu, aj keď som vedela, že to je len náhrada za niečo oveľa hodnotnejšie, čo sa nedá už vrátiť.

Večer som bola prinútená vrátiť sa domov. Teda... To už domov nie je. Len rodný dom, možno.

Kúpila som si síce nové oblečenie, za ktoré som z otcovej karty minula neskutočné peniaze, ale bolo to nakoniec jedno. Otec dosiahol, čo chcel, takže dnes by ma nechal rozjebať aj niekoľko desiatok miliónov z jeho účtu. K tej sume som bola blízko.

Keď som vošla do domu, Fay ma stiahla do objatia.

,, Je mi to tak veľmi ľúto, Leona. " stískala ma v náručí a mne bolo jasné o čom hovorí. Otecko sa asi rozhovoril.

,, Nič sa nestalo, Fay. Zvykla som si." venovala som jej falošný úsmev a chcela zamieriť do mojej izby. To by ma však nemohol zastaviť nechutný hlas môjho budúceho manžela. Ako sa mi hnusí ho tak čo i len nazvať

,, Leona! Tvoj otec sa s tebou chce porozprávať." povedal a jeho hlava sa stratila v pracovni.

Stisla som ruku Fay s úsmevom a dala jej pusu na líce. Hranie mi vždy šlo. Vydala som sa na cestu smrti. Už po niekoľký raz. Uvidíme kedy ma to konečne zabije.

,, Som rád, že si tu, Leona. Chcem sa ti povedať, že vaša svadba bude o mesiac. Budete ju mať v kostole, ako my s tvojou mamou, a hostinu v Hiltone... " chcel pokračovať, ale zastavila som ho.

,,Nie! Nechcem z toho robiť ešte väčšiu frašku ako to už je. Chcem, aby sme podpísali papiere na matrike a hotovo." povedala som, aj keď som si nemyslela, že mi vyhovie.

,, To nie, dievčatko. Keď si už budeš brať takého mne blízkeho človeka, musíme z toho frašku urobiť. Frašku roka! Takže to bude tak, ako hovorím. Ak chceš, aby ten tvoj Naprávateľko dostal to decko. Veľmi dobre vieš, že ja ťa do ničoho nenútim. " usmial sa otec.

,, Už sa teším, keď budeme manželia." usmial sa vedľa mňa Oscar a dal mi za ucho vlasy. Prudko som trhla hlavou z jeho dosahu. Nezniesla som jeho dotyk. Nie teraz. Nie nikdy.

,, Ja tú myšlienku nenávidím. " zavrčala som jeho smerom a otočila sa späť na otca.

,, Ak na tom tak trváš, tak bude poriadna oslava, ale zariadim si ju ja sama. Nechcem, aby ste sa mi do toho motali. Ani jeden. Niektoré veci nie je možné nechať na vás. Ak nejde o dojebávanie niekoho života. "opäť som sa falošne usmiala, no otec na mňa varovne pozrel.

,, Nieže spravíš nejakú hlúposť. Stále môžem tieto dokumenty poslať na súd. Je až o mesiac. Takže ak niečo pokašleš..." vyhrážal sa mi vlastný otec.... Kam sme sa to dostali.

,, Nič neurobím. Len vám už vôbec neverím." poznamenala som a otec nakoniec povolil. Aj tak plánujem niečo urobiť. Nech si nemyslia, že sa úplne podriadim.

Úžasné je, že ma nechajú si aspoň naplánovať vlastnú nútenú svadbu. Nerozumiem, ako som sa do tejto rodiny dostala.

To som v minulom živote musela spraviť niečo naozaj hrozné. A teraz mi to karma vracia trojnásobne.

Čaká nás niekoľko častí bez Bruna, no Leona nečinná neostane. Aspoň nie úplne....