Angel of Apocalypse

#26.6

Milosť tenebrisa

Lovci sa pripravovali na akciu. V izbe bolo ticho. Každý bol pohrúžený do svojich myšlienok. Každý rozmýšľal ako Boh vyzerá a prečo sa práve s nimi chce stretnúť. Rozmýšľali ako bude reagovať keď uvidí svojich synov. Ako budú reagovať Gabriel s Castielom keď ho uvidia. Budú naštvaní, budú mať otázky? Budú radi, že konečne našli svojho otca? Pomôžu im presvedčiť ho, aby sa ujal vlády neba a aby dal Sofii pokoj? Alebo sa proti nemu budú musieť postaviť? Bude naozaj taký za akého ho považuje Sofia? Alebo bude iný?
Na všetky otázky nemali odpovede. A ich mozgy neprestávali myslieť na nič iné ako na tú akciu. Už sa im blíži čas.

Nicolas stál pred zrkadlom a snažil si zaviazať kravatu, ktorá mu teraz vôbec nepomáhala. Inokedy si ju zaviazal ľahko. Teraz sa mu ruky triasli a nedokázali zauzliť ten uzol.

,,Do šľaka!" zanadával a hodil kravatu na posteľ.

Sam naňho pozrel. Už bol oblečený a niečo pozeral na počítači. Dean s Castielom išli po Impalu, pretože lovec odmietal ísť na inakšom aute. Gabriel tam nebol. Asi sa niekde pofľakoval.

,,V poriadku, Nick?" spýtal sa ho Sam.

Nicolas si pretrel oči, prehrabol si strapaté vlasy a so vzdychom si sadol na gauč.

,,Nie. Ako môžeš byť taký pokojný?" spýtal sa ho.

,,Nie som pokojný. To mi ver. Ideme sa stretnúť s niekým kto píše naše osudy. Nie som pokojný ani v najmenšom!" odvetil mu Sam.

,,Ale vyzeráš tak. Ako to robíš, oci?"

Sam naňho pozrel. Zahrialo ho pri srdci, keď ho nazval otec. Vedel, že tie roky, za ktoré sa oňho nestaral už nemohol vrátiť späť. Ale dal by čokoľvek, aby ten čas mohol vrátiť a byť s ním. Sledovať jeho prvé kroky, počuť jeho prvé slovíčka. Dal by všetko za to, aby videl syna po prvýkrát bicyklovať sa bez pomocných koliesok. Keď išiel do školy. Chcel byť na jeho predstaveniach. Chcel sa s ním zahrať volejbal a basketbal, chcel ho vziať na zápasy. Brávať ho za Deanom a mať šťastnú rodinu.

Usmial sa. Dal by všetko preto, aby žili v obyčajnom svete bez monštier a jeho rodina bola šťastná. Z neho by bol pyšný otec, po boku by mal usmievavú Sofiu. Stáli by na verande domu a pozorovali by malého Nicolasa ako sa s Deanom hrá. Sofiiny rodičia by sa rozprávali s tými jeho a sedeli by na verande a popíjali kávu alebo čaj s pivom. Boli by šťastní. Nič by im nechýbalo. Mali by všetko.

Sam nemohol povedať, že by na syna nebol pyšný. Bol a veľmi. Ale nechcel nikdy pre syna takúto budúcnosť. Že by musel loviť a svoj život vystavovať nebezpečenstvu. Takto si budúcnosť svojho syna rozhodne nepredstavoval.

,,Možno je to kvôli tomu, že s Deanom sme si už veľakrát prešli ťažkosťami. Ale mám strach. Neviem čo sa stane a najmä ako bude Boh na teba reagovať. Možno by sme to nakoniec mali odkrieknúť. Čo ak je to pasca? Sofia možno má len nakoniec pravdu!" povedal mu Sam.

,,Možno. Ale preto tam ideme. Zistíme či to je pasca. A keď tam bude Castiel s Gabrielom, Boh možno nič neskúsi. Možno mi nič neurobí ak tam budú jeho synovia!" povedal mu s malou nádejou Nicolas.

Sam pokrútil hlavou. Nemyslel si, že by jeho synovia boli dôvodom, pre ktorý by nič neurobil. Veď sa od nich odvrátil. Žiadny anjel nevedel ako Boh vyzerá a ani či sa niekedy vráti do neba.

,,Dúfajme v to, že sa Sofia po celú dobu mýlila a Boh sa vážne o nič nepokúsi!" povedal Sam.

Ako to dopovedal na dvere niekto zaklopal. Nicolas sa zdvihol a išiel otvoriť. Vo dverách sa zjavila Sofia. Malá ustarostený pohľad.