Angel of Apocalypse

#18.1

                     (Ne)vinný bozk

Bolo to už pár dní, čo sa Dean s Bobym vydali do vedľajšieho štátu, aby sa tam spojili s ďalšími lovcami a snažili sa nájsť Castielovu milosť, a zistiť ešte čo to o démonoch, a o tom svetle, ktoré ich zachránilo.

Sam ostal doma a tiež pátral. Predovšetkým zazeral na Castiela, ktorý si stále zvykal na to byť človekom a na Gabriela, ktorý sa v jednom kuse uškŕňal, akoby vedel niečo viac.

Bolo už niečo po druhej hodine, keď sa Sam zobral a išiel pozrieť do nemocnice Sofiu. Doma to už nevedel vydržať. Nicolas bol tiež preč. Ale on zmizol už pred obedom, lebo sa mal konečne po dlhom, dlhočížnom mesiaci stretnúť s Jane aj mimo nemocnice a na to stretnutie sa veľmi tešil. Normálne aj zabudol, že Gabriela neznáša.

Gabriel sedel na gauči a listoval si v nejakej knihe. Snažil sa niečo užitočné nájsť. Široko-ďaleko sa nič nedialo a on sa tam začínal aj nudiť. A sledovať Castiela sa mu v jednom kuse nechcelo.

Castiel nervózne chodil z nej izby do druhej. Celý dom už obišiel asi tridsaťkrát. Ale nevedel obsedieť na jednom mieste. Strašne ho štvalo to, že jeho milosť jednoducho zmizla a nikto nevedel kde. Ani démon, ktorého Gabriel chytil a ktorý patril pod Lucifera nič nevedel. Predsa sa tá milosť nemohla len tak vypariť. To sa nedá.

Keď už začal Castiel šľapať do obývačky cestičky, Gabriel to nevydržal a odhodil knihu.

,,Môžeš si už sadnúť?" spýtal sa ho, ,,Nie je to práve lákavé ťa sledovať pri chôdzi!"

,,Som nervózny!" odpovedal mu Castiel.

Gabriel zdvihol obočie. Ústa sa mu vykročili do úsmevu.
,,Z čoho? Nejdeš sa ženiť!" zasmial sa.

Castielovi však nebolo do smiechu. Zastavil sa a pozrel sa na svojho uškŕňajúceho sa brata, ktorý si rozbaľoval cukrík.

,,Je záhadou, že moja milosť zmizla bez stopy!" odsekol mu Castiel.

,,Nájdeme mu ju. Naisto však vieme, že ju Lucifer nemá!"

,,Ale môže ju mať hocikto iný!"

,,Ale veď neumieraš!"

,,To nie, ale mám ešte nejaké povinnosti! A pochybujem, že práve ty by si sa ich ujal!"

A tými povinnosťami myslel, že má Sofii pomáhať pri hľadaní Boha a má ju a jej syna chrániť. To nemôže pokiaľ je z neho človek.

,,Tak to sa ma dotklo, Cas," zatváril sa bolestne Gabriel.

Castiel len pretočil očami. Ďalej sa pustil do vyšľapovania cestičky v obývačke nad čím si aj Gabriel vzdychol. Nevedel ako by brata prinútil obsedieť na jednom mieste. Ak sa dalo prinútiť ho sedieť aspoň na jednom mieste.

Po chvíli rozmýšľania ho však niečo napadlo. Taký vtip. Castielova reakcia bude stáť za to. Len si musí vyčkať na správny moment.

Keď sa Castiel presunul za gauč, na ktorom Gabe sedel a otočil sa tak ku vchodu do obývačky chrbtom, Gabriel sa rozhodol ísť na vec. Uškŕňal sa ako malé decko, keď povedal:
,,Zdravím, zlatko! Teba už pustili z nemocnice?"

V tú chvíľu sa Castiel tak prudko otočil, že skoro preletel cez gauč. V tvári trochu červený, keď sa spýtal:
,,Sofia?"

Gabriel sa rozosmial na celé kolo a smial sa tak hlasno, že sa až za brucho chytal. Castielov výraz mu stál za to. Rozhodne by nečakal, že by očervenel len pri zmienke jej mena.