Angel of Apocalypse

#8

  Takže je tu nová kapitola. Ďakujem za všetky hviezdičky a som vďačná za každý komentár. Dúfam, že sa Vám kapitola bude páčiť. 😃        
         
                       Spomienka

Pred dvadsiatimi tromi rokmi
Sofia sa zobudila na strašne veľký hlad, ktorý ju prepadol ešte v noci. V noci ale Castiela nechcela otravovať s tým, že je hladná. Hlavne, keď videla, ako zamyslene šoféruje a snaží sa ich nikde nevykotiť. Po pár minútovom kurze, ktorý mu dala po poslednom odchode z hotela, sa vážne bála, že ich niekde prevráti na strechu a už aj vážne uvažovala, že sa s Castielom vystrieda.
V noci sa chuť na jedlo snažila zahnať myšlienkami na to, že po nej idú démoni a všetko naprirordzené a tiež, že jej je Castiel v pätách. Pri tom ju napadla myšlienka, že všade kam prídu a ju, tehotnú, vidia po Castielovom boku, myslia, že sú manželia a že spolu čakajú dieťa.
Keď im postarší manželský pár pogratuloval k dieťaťu po prvýkrát, Castiel sa na nich len nechápavo zahľadel a ona im s prinúteným úsmevom poďakovala a Castiela chytila za ruku, lebo to zrejme od nej tá pani čakala. Našťastie, vtedy ten pár nebol taký, že by ich zdržiaval zbytočnými otázkami. Tak hneď odišli na hotel, kde to Sofia Castielovi všetko vysvetlila. Ani on to nevedel pochopiť. A ani ona. Veď ani jeden z nich nemá obrúčku, tak prečo si myslia, že sú spolu? K tomu, keď jej Castielova osoba tak vadí? Nie priamo osoba ako jeho neustála prítomnosť. Všade kam sa pohne, je i on. Niekedy má chuť ho vážne zabiť a pochovať v neoznačenom hrobe. Síce mu bola vďačná, že ju zachránil pred istou smrťou zo strany jej dieťaťa ale za to za ňou nemusel doliezať úplne všade, okrem kúpeľne. To ak by porušil toto pravidlo, ktoré si určila hneď v prvý deň ako ostal s ňou, tak by ho už vážne zabila.
V žalúdku jej škvŕkalo a dúfala, že to nebolo počuť. Pri tom si bola istá, že dieťa ju koplo. Usmiala sa a pohladila bruško na mieste kde ju koplo.
Potom odvrátila zrak a pozrela sa von oknom. Motor auta bol ticho a to bol neklamný znak toho, že museli niekde stáť.
Slnko bolo už vysoko na oblohe a príjemne hrialo. Na oblohe nebolo ani mráčika. Vyzeralo to na príjemný jarný deň. Slnečné lúče prenikali cez sklo a Sofii v aute začínalo byť horko. Klimatizácia nefungovala a ani kľúče neboli v zapaľovaní, aby ju mohla spustiť.
,,Kde to-" otočila sa na sedadlo spolujazdca, kde čakala, že nájde  Castiela.
Nebol tam. A ju to naozaj trochu vystrašilo. Kam sa podel, pomyslela si a lepšie sa obzrela po mieste kde stálo ukradnuté auto, ktoré sa jej podarilo otvoriť pomocou pakľúčov.
Čierne auto stálo kdesi na malej benzínke uprostred ničoho. Okolo nej nič nebolo. Len cesta a polia a zopár stromov. Nikde nebolo ani živej duše. Benzínka bola malá s dvoma čerpacími stanicami a malým obchodníkom. Sofiu napadli len dve miesta kde by mohol byť Castiel. Buď bol niekde v malom obchodíku, ale to vôbec netušila čo by tam hľadal, keďže jesť nepotreboval, alebo bol niekde s Winchesterovcami. Ale to jej mohol aspoň zanechať odkaz, že je s nimi. Aspoň by hneď nemyslela na to najhoršie. Vážne sa oňho teraz bojím? pýtala sa v mysli a rukou si tresla po čele. Nikdy si oňho nerobila starosti. Tak prečo teraz? Tehotenstvo s ňou robilo divi. Alebo to bolo tým, že Castiel bol s ňou už asi dva mesiace. A ona si už asi zvykla na jeho prítomnosť a aj jeho neustálu starosť o ňu pri každom bolestivom pohybe či nejakej námahe, pri ktorej sa jej trochu zatočila hlava alebo sa zadýchala.
,,Prosím, len nech tam nie sú démoni!" prosíkala a aj na chvíľu vzopäla ruky ako pri modlitbe.
Aj keď na tieto veci neverila a odmietala ich, niekedy to proste urobila. Prosila Boha, aby jej pomohol. Aj pred pár dňami sa modlila, keď neverila, že by sa mohla dožiť pôrodu svojho dieťaťa. No jej modlitbu vyslyšlal niekto iný ako Boh.
,,Prosím, len nech tam nie je žiadna nadprirodzená bytosť!" povedala si a snažila si dodať odvahy, aby nezačala utekať od auta čo najďalej.
Aj keď bola lovkyňou, v posledných mesiacoch sa cítila ako normálna žena, ktorá nebola schopná brániť sa.
Pár krát sa zhlboka nadýchla a vydýchla.
,,To bude vporiadku! Nič sa nedeje!" hovorila si.
Otvorila dvere a pomaly vyšla z auta. Nikdy by si nebola pomyslela, že aj taká činnosť ako vstávanie na nohy jej bude robiť problémy. Hlavne, keď jej dieťa malo schopnosť si brať jej silu i energiu. Zase na sebe pocítila vplyv jeho schopnosti. Mala strach a dieťa tiež. Bralo si jej silu i energiu, aby sa vyrovnalo so svojím strachom. Mierne si vyhrnula rukáv ľahkého svetra a potvrdilo sa jej to, čo si myslela. Čierne žily. Zase. Vzdychla si. Prešla k zadným dverám a zo zadných sedadiel vytiahla čepeľ, ktorú tam hodila, keď do auta nastúpila. Dúfala, že ju nebude musieť použiť.
Čepeľ skryla za ruku ostrím k lakťu. Otočila sa na malý obchodík. Trochu sa jej podobal na tie obchody, ktoré roky nikto nenavštívil. Okná boli zaprášené a aj celkovo vyzeral, že ho už dlho nikto nenavštívil. A ona to mala v pláne. Premáhala sa, aby neodišla, či ju strach nepoložil na lopatky. Pomalým váhavým krokom sa pustila k obchodu. Ruky jej triasli. Srdce jej splašene bilo a ona cítila, že v nej narastá strach. Nedokázala sa však zastaviť. Smerovala k obchodu. Zastavila sa tesne pri dverách. Zase sa zhlboka nadýchla a chytila sa kľučky. Pomaly ju stlačila a dvere sa otvorili. Začula zvonček, ktorý oznamoval príchod nového zákazníka. Zase sa zhlboka nadýchla a vkročila do obchodu.
,,Haló! Je tu niekto?" zakričala do prázdna a hneď si za to vynadala.
Fatálna chyba. Ak boli v obchode démoni alebo iné potvory, práve ich na seba upozornila. No dúfala, že sa mýlila.
Nikto sa jej neozýval. Pomaly kráčala ďalej a prechádzala regály s jedlom a vodou. Vážne bola hladná a vážne by niečo zjedla. Siahla po pečive, ale zastavila sa. Zbláznila si sa? pýtala sa v mysli. Veď to môže byť pokazené. Pokrútil a hlavou. Hlavne na nič nemysli, pomyslela si a ďalej pokračovala v ceste.
,,Castiel? Si tu? Je tu niekto?" pýtala sa ale odpoveďou jej bolo len mlčanie.
Došla ku pokladni. Nazrela za ňu. Nič. Nikoho tam nebolo. Či tá benzínka bola opustená? Teraz sa už vážne začínala báť.
,,Castiel?" hlesla a rýchlo očami zavadila o svoje žily.
Stále čierne. A ťahali sa jej až kdesi pod svetrom. Ťažšie sa jej dýchalo a aj hlava sa jej motala. Nechcela si to pripustiť. Aj keď jej dieťa pociťovalo strach, nerobilo jej to, čo zvyšné mesiace, keď utekala sama. Myslela si, že je to z toho, že už dlho nič nejedla a ani nepila.
,,Čo tu robíš?" začula známi hlas.
V prvom momente jej srdce vynechalo pár úderov a ona sa zľakla tak, že keby môže, skočila by meter do výšky.  
Otočila sa, v ruke stále zvierala čepeľ a bola pripravená ju bodnúť do nepriateľa. Voľnú ruku si položila na srdce, keď si obzrela toho, ktorý ju tak vydesil. Muž v hnedom kabáte, s čiernymi strapatými vlasmi a výrazne modrými očami. Castiel. Srdce jej splašene bilo, ale už jej krv pumpovalo. Trošku sa upokojila.
,,Castiel!" hlesla a vydýchla si.
Aspoň to nebol démon.
Castiel sa na ňu mračil. Prečo opustila auto? Nevedel to pochopiť. To bolo až také ťažké zostať chvíľu na jednom mieste?
,,Čo tu robíš?" zopakoval jej znova svoju otázku.
,,Čo asi? Hľadám ťa!" povedala naštvane a spoza chrbta mu ukázala čepeľ.
On zdvihol obočie.
,,Len pre istotu. Nebol si tu! Neozýval si sa!" povedala, ,,Pre Kristove rany, Castiel! Aspoň mi nabudúce zanechaj vzkaz, keď odídeš! Nie ja sa tu môžem zblázniť od strachu!"
,,Mala si zostať v aute!"
,,Ty si sa mi mal aspoň ozvať!"
Snažila si nenápadne stiahnúť rukávy svetra až k zápästiu, aby si nič nevšimol. Neskoro. Všimol si to. Pohol sa k nej. Chytil ju za ruku a prezrel si jej zápästie. Zase čierne žily.
,,Sofia?" spýtal sa jej.
,,Castiel, mám strach! Aj dieťa ho pociťuje a snaží sa s tým vyrovnať!" vysvetlila mu, ,,Zase to bude vporiadku!"
Koho tým vlastne chcela ubezpečiť? Seba? Či Castiela, ktorý stále videl v jej dieťati hrozbu? Pre nič? Že jej ,,ničilo život"?
Sofia si zakaždým snažila nahovoriť, že dieťa ju nezabije. Že bude obyčajné. A toto je niečo ako anomália.
,,Castiel, na to ani nepomysli!" upozornila ho, keď stále mlčal a mračil sa na jej čierne žily.
Bolo jej jasné na čo myslí. A to nenávidela. Vždy keď sa len o trošičku zadýchala či sa jej trošku zatočila hlava, vždy myslel na to, že ju dieťa zabíja. A neveril, že by jej dieťa bolo bez viny. Nech mu hovorila čo chcela, vždy si pomyslel svoje. Aspoň že sa ovládal a hneď nesiahal po zbrani. To už by vážne neprežila.
,,Sofia-"
,,Nie! Moje dieťa ma nezabíja! A nenechám si ho vziať! Nie teraz! Nie nikdy! A ak sa ti to nepáči, tak sa vráť k Deanovi a Samovi! Poradím si aj sama!" skríkla naňho pri čom sa zadýchala aj sa jej zakrútila hlava.
Mierne sa zapotácala, aby udržala rovnováhu, musela sa zachytiť Castiela.
,,Si vporiadku?" spýtal sa jej ustarostene.
,,Áno! Bola to lem chvíľková nevoľnosť!" povedala mu a keď sa uistila, že už nespadne z nôh, postavila sa na svoje nohy a pustila sa Castiela.
,,Mala by si si dávať pozor!" povedal jej s rovnakou starosťou ako keď pred chvíľou skoro spadla z nôh.
,,Tak by si mohol prestať myslieť na také hlúposti! A nehovor mi, že si na nič nemyslel. Už ťa poznám. Si so mnou dva mesiace. Videla som ako sa tváriš, keď sa ti niečo ohľadom mňa nepozdáva. A všetko to má na svedomí moje dieťa! Prestaň, láskavo, myslieť na hlúposti. Na to, že moje dieťa ma zabíja. Ak by ma chcelo zabiť, urobilo by to už dávno!" povedala mu a vážne ju prekvapilo, že si o ňu starosť robil. 
,,Ak chceš, aby som si dávala pozor, potom mi aspoň raz zanechaj nejaký odkaz, kde si zmizol. Prestaň sa vždy mračiť, keď uvidíš, že so mnou nie je niečo v neporiadku a prestaň myslieť hneď na to najhoršie!"
Castiel mlčal. Ako zakaždým, keď sa hádali ohľadom jej dieťaťa. Možno vedel, že mala pravdu. Alebo sa s ňou nechcel hádať, aby jej to neprivodilo problémy. Nikdy to nevedela. Ale bola rada, že ona mala v hádkach posledné slovo. Aj keď si niekedy myslela, že Castiel má k danej téme ešte dosť povedať.
Zopár ľudí, ktorých stretli a ktorí sa mýľne domnievali, že sú spolu, sa jej pár krát pýtalo aj na pohlavie a na meno dieťaťa. Sama to nevedela. K doktrom ani nikam nechodila, a tak nemala možnosť to zistiť. Vlastne jej to bolo jedno. Hlavne, aby jej dieťa bolo zdravé.
,,Kde si vlastne bol, Castiel?" prelomila ticho Sofia a zase začula filharmóniu v jej žalúdku.
Ani nepočkala na Castielovu odpoveď a rovno sa otočila na regály. Siahla po jednom balíku keksov a prezrela si ich. Potom ich uložila na miesto. Boli po záruke. Ako všetko v tom obchode. Tú benzínku vážne nikto dlho nenavštívil.
,,Sam a Dean majú nový prípad!" ozval sa Castiel a z vrecka na vnútornej strane kabáta čosi vytiahol.
,,A kam mieria?" otočila sa naňho Sofia.
,,Mimo nás!"
,,A kam ideme my?"
Vážne to nevedela. Celú noc prespala a dnes sa zobudila úplne uprostred ničoho.
,,O pár hodín dorazíme do Seattlu!" odpovedal jej na jej položenú otázku a niečo jej dal do rúk.
Bol to akýsi papierový sáčok. Nie veľký. Rovnaký ako mávajú pekárne.
Sofia po Castielovi hodila prekvapený pohľad a neveriacky si prezerala sáčok.
,,Mám sa báť?" spýtala sa, keď sáčok otvorila a nazrela dnu, ,,Si to vážne ty?"
Nikdy jej nič nedal a ani by si to o ňom nepomyslela.
,,Som to ja!" povedal.
Sofia ľutovala, že na ňom nevyliala pohár svätenej vody. Ak by to nebol Castiel, mala by vážne po chlebe. Veď sa dokázala ledva brániť v takomto stave. Vážne bola bezbranná. Každý by ju premohol ani by nemrkla.
,,Prečo by som to nemal byť ja?" opýtal sa jej nechápavo.
,,Čo ja viem? Bol si preč, zrazu si sa tu zjavil ako to vieš len ty. Kľudne si mohol opustiť svoje ,,telo" a mohol ho posadnúť démon. Každá potvora by ma ľahko premohla. Už len pred obchodom som mala menšie záchvaty paniky a ledva som sa držala na nohách. Kde si vzal to pečivo?" odpovedala mu a neveriacky sa naňho pozrela.
,,Bola si hladná. Či nie?"
,,A ako si na to prišiel?"
Keď to dopovedala, v žalúdku jej zase vyhrávala filharmónia a bolo ju dosť počuť. Chytila sa za brucho. Rýchlo pozrela na svoje brucho a potom Castiela. Ten zdvihol obočie.
,,Počul som to!" povedal Castiel.
Sofia sa prekvapila. Sám nejedol a pochybovala, že by sám od seba vedel, že škvŕkanie v žalúdku znamená hlad. Musel mu niekto dopomôcť. Ale nechcela sa vypytovať. Chcela sa hlavne najesť.
,,Fajn! Som hladná už od včera!" vzdala sa Sofia.
,,Prečo si nič nepovedala?" spýtal sa jej Castiel.
Ak by mu niečo povedala, niečo by zohnal. Nenechal by ju zomrieť od hladu.
,,A kde by si uprostred poľa nabral zmrzlinu, čokoládu a kyslé uhorky?"
Castiel sa na ňu nechápavo zahľadel. Ľudské emócie mu boli cudzie, ale toto ho fakt prekvapilo. To bola zvláštna kombinácia chutí. Ona nad tým mávla rukou. Mala divné chute už od prvého mesiaca tehotenstva. A až doteraz sa jej to ako - tak podarilo celkom skrývať.
,,Nerieš to! Pochopil by si to ak by si bol človek, presnejšie tehotná žena!" povedala mu, ,,A kde si to vlastne zohnal? Široko ďaleko tu nie je žiadny obchod!"
Castiel sa pohol smerom von z obchodíku. Sofia ho následovala, pri tom čakala na jeho odpoveď a začala jesť sladké pečivo zrejme s kakaovou náplňou. Vonku sa Castiel ešte obzrel akoby hľadal, či ich niekto nesleduje. Presnejšie pár čiernych očí. Ale nič nevidel. Aspoň zatiaľ boli v bezpečí.
,,Dean so Samom boli na nákupoch!" odpovedal jej, keď nasadol do auta.
,,Povedal si im o mne?" bála sa Sofia.
A trošku sa aj nahnevala. Nemal im o nej hovoriť. Však jej to sľúbil! Ak im o nej povedal, isto sa ju rozhodli hľadať. Však Castiel jej v jednom kuse hovorí, že by sa za nimi mala vrátiť. Že s nimi bude v oveľa väčšom bezpečí.
,,Nie, nepovedal som im o tebe. Ale Sam sa ťa stále pokúša nájsť!" povedal jej keď opäť vyrazili na cestu.
,,A to im nebolo divné, že bereš jedlo, keď ty sa ho ani nedotkneš?"
,,Akurát hľadali niečo k prípadu. Tak si ma nevšimli!"
,,A čo riešia?"
,,Chceš ísť za nimi?"
,,Nie, nechcem! Len chcem vedieť čo riešia, keď ma zase necháš samú niekde na opustenom mieste. Aby som nepanikárila!"
Všimla si, že ako vyrazili na cestu aj žily jej začali miznúť. Dieťa sa začalo ukľudňovať a ona tiež. Hlava sa jej už netočila. Za čo bola fakt vďačná, lebo to bola naozaj blbý pocit, keď s ňou celý svet točil a ona si nebola istá jediným krokom.
A trochu ju pichlo pri srdci, keď mu odpovedala. Sam s Deanom by jej určite pomohli. Ale majú vlastné životy. Vlastné problémy. A ona by bola problém navyše. A k tomu si začínala uvedomovať, že nechce svoje dieťa vychovávať ako lovca. Nechce, aby vedelo o tom svete. Nechce, aby sa bálo rovnako ako ona. Ale to by Sam a ani Dean asi nepochopili. Sú lovcami nejaký ten čas a ona si nevedela predstaviť, že by sa Sam zrazu rozhodol skončiť. Že by odišiel a začal s ňou nový život. To by nebolo pre Sama. V hlave ju napadla taká myšlienka, že by to so Samom mala skončiť. Aby o ňu nemal starosti. Mala by to s ním ukončiť a potom odísť. Už nemusela byť lovkyňou. A možno by jej všetko nadprirodzeno dalo pokoj. Alebo ak by si nevšímala nadprirodzené veci, nevšímali by si ani ony ju.
,,Ešte si spala. Myslel som si, že sa stihnem vrátiť, kým sa zobudíš!" vyrušil ju z myšlienok Castielov hlas.
Sofia sa naňho pozrela.
,,No, neprišiel si!" povedala.
,,Niečo nám do toho vbehlo!"
,,Polícia či démoni?"
,,Sam našiel teba na jednom zábere asi spred troch týždňov!"
,,Kde sú?" vystrašila sa Sofia.
,,V Gettysburgu v Južnej Dakote!"
,,Vieš, že vtedy si bol už so mnou? Myslím si, že sme akurát odchádzali!"
,,Sam si všimol poznávaciu značku auta, do ktorého si nasadla. Mňa si našťastie nevšimol. A hľadá to auto všade!"
,,Počkaj! Ako to myslíš, že teba si našťastie nevšimol?"
,,Ak by si ma všimol na kamere s tebou, mal by som čo vysvetľovať. A keďže nechceš, aby mali o tebe nejaké informácie, mal som šťastie, že ma nezbadal. Aj keď je len otázkou času, kedy si niečo všimne. A k tomu si stále myslím, že by si sa mala vrátiť!"
,,Nemôžem, Castiel. Oni majú svoje vlastné problémy a ja by som bola starosť navyše. A vieš si vôbec predstaviť akoby reagovali, keby zistili, čo so mnou to dieťa stvára?"
Castiel na ňu hodil rýchli pohľad.
,,Nepamätáš si na svoju reakciu, keď si uvidel po prvýkrát moje žily?" pripomenula mu Sofia, ,,Chytil si čepeľ, dobre že si ma neprebodol!"
,,To bol prvý reflex. Zabíjali sme po dlhý čas niečo nadprirodzené. A so Samom a Deanom som už ten nejaký čas. Samovi na tebe záleží a zrejme by urobil to isté čo ja. A už som sa ti za to ospravedlnil!"
,,Myslíš ten pokus o ospravedlnenie, kedy ťa moje dieťa poslúchlo, aby ma nezabíjalo. Mal by si ešte potrénovať s hovorením!"
Dojedla, oprela sa lepšie do sedadla a hlavu si oprela o okno. Mierne pootvorila okno a nechala nech jej vietor strapatí vlasy.
,,A Sam by sa ma nepokúsil zabiť. Dobre, možno by bol vystrašený, že čo sa deje. Ale po vysvetlení, by zmenil názor! Nemusela by som ho presvedčiať skoro hodinu ako teba!" dodala.
,,To áno. Ale zase Dean by si myslel, že tvoje dieťa je polodémonom a zabíja ťa. Skoro ako nephilim!" odpovedal jej Castiel.
,,Máš ty argument na všetko?"
,,Ako to myslíš?"
,,Nechaj tak! Nechcem sa hádať. A nechceš, aby som ťa vystriedala?"
,,Nie som unavený. Nepotrebujem spánok!"
,,Dobre! Len som sa pýtala!" zdvihla ruky Sofia a pretočila očami.
Práve v takýchto chvíľach mala chuť Castiela zavraždiť. Človek mu chce dobre ale on aj tak jeho pomoc odmieta. Raz bude za jej pomoc vďačný. A ona mu to potom bude pripomínať do konca jeho života. Ak nejaký koniec bude. 
,,A čo vlastne riešia, že ťa potrebovali?" spýtala sa, aby prerušila ticho, prerušované hukotom z klimatizácie.
,,Pár obetí!" odpovedal jej Castiel.
Nechcel to veľmi rozpitvávať. Nechcel ju zaťažovať detailmi o tom, že tie telá boli zrejme schránkami pre anjelov a démonov a niekto ich vraždil. Dosť, že po nej anjeli idú a on je s ňou.
,,A?"
,,A... Čo?"
,,Nechceš mi povedať podrobnosti, kým sa zase vyparíš?"
,,Momentálne nie si v takej forme, aby si riešila prípad tohto levelu!"
Sofia sa naňho nechápavo pozrela a potom sa začala smiať. To mal byť snáď vtip? Snažil sa byť vtipný?
,,To... Mal... B - byť... To mal byť vtip?" vykoktala sa cez záchvaty smiechu, ,,Pokúšaš sa byť vtipný?"
,,Nie, to je pravda!" povedal vážnym hlasom Castiel a nechápal ako sa na tom mohla smiať.
On hovoril pravdu. Vážne na to nebola pripravená. Už prišiel na to, že jej dieťa len pri slove anjel, začne Sofiu zabíjať. To dieťa sa ich bálo. A ako vedelo kto je anjel či démon? Cítilo to? Len rozmýšľal, prečo sa tým pádom nebálo aj jeho. Kedykoľvek mohol chytiť čepeľ a Sofiu zabiť. Ju aj jej dieťa. Veď na začiatku to aj tak bolo. Keď mu Sofia nechtiac ukázala žily, schytil čepeľ, že ju zabije a jej dieťa s ňou. Nevedel čo mohlo byť z jej dieťaťa. Hlavne keď vedel, kto bola Sofia v skutočnosti zač. Ak by ju nepoznal, možno by ju aj zabil. Ale poznal ju. A keď jej vtedy hľadel do očí, do tých uplakaných šedých očí, v ktorých bol strach, nedokázal ju zabiť. Nevedel prečo. Ani teraz by asi nebol schopný ju zabiť. Avšak netušil prečo. Mohol ju zabiť. Kľudne by to urobil. Už pár krát, keď bol s ňou, tak nad tým reálne uvažoval. To dieťa ju zabíjalo. A čo by bolo z tenebrisa? Čo by to dieťa bolo zač? Ďalší tenebris? Démon či anjel? Alebo polodémon alebo nephilim? Jedno alebo druhé by bolo pre svet nebezpečné. Ale zakaždým, keď sa potom na ňu pozrel... Ako sa pozerala na to dieťa. Bránila ho. Že za nič nemôže. Bola ochotná aj zomrieť len aby ono žilo. Rozprávala sa s ním a zakaždým sa potešila, keď jej dalo najavo, že ju počuje. Pár krát ju začul aj čosi spievať. Asi to mala byť uspávanka. Proste, vždy keď sa na ňu pozrel, tá túžba po jej zabití, po zabití jej dieťaťa, sa rozplynula ako para nad hrncom. Nechápal čo to znamenalo. To ju mal až tak rád? Vedel, že emócie sú mu cudzie. Ale so Sofiou... Vždy keď ju videl, akoby mu niečo hovorilo, že ju musí chrániť. Za každú cenu. Vždy keď sa hnevala, nechcel, aby sa hnevala. Alebo keď mala strach, akoby musel urobiť všetko pre to, aby ten jej strach zmizol. Tak ako naposledy, keď ju našiel plakať na posteli, že možno neprežije. Mal nutkanie jej povedať, že jej to hovoril už od začiatku. Ale nedokázal sa k tomu prinútiť. Vtedy bola z toho taká zničená. Nechcela zomrieť. Hovorila mu to. A on nechápal, čo robila, keď mu jeho ruku priložila na miesto, kde pocítila kopnutie svojho dieťaťa. Keď dieťa znova koplo, Castiel vedel, že to dieťa nie je zlé. Že by ho mal chrániť. Nemal by premýšľať nad tým čo z neho bude a ako ho zabiť. Len ochraňovať. Preto aj povedal to, čo povedal.
,,Castiel..." lúskla mu prstami pred očami Sofia, ,,Castiel... Si v poriadku?"
Castiela to vyrušilo z myšlienok. Pár krát zamrkal a potom po Sofii hodil rýchli pohľad. Vyzerala byť trochu vystrašená.
,,Si vporiadku?" spýtala sa ho s obavou.
,,Áno. Nemal by som byť?" odpovedal jej.
,,Neviem. Zdalo sa mi, že si trochu mimo. Neodpovedal si mi. Vážne nechceš, aby som ťa vystriedala? Možno by si si mal trochu odpočinúť!"
,,Hovorím ti, že spá-"
,,Spánok nepotrebuješ. Ja viem. A nemyslím spánok. Možno by si si mohol len zdriemnúť. Však šoféruješ už dva dni a dve noci bez prestávky!"
,,Ako sa líši spánok od zdriemnutia?"
,,Spánok spíš a nič nevnímaš. Keď si zdriemneš tak maximálne na hodinu a budeš vnímať!"
Castiel vyzeral, že nad tým reálne uvažoval. O chvíľu zastavil na krajnici. Vypol motor a otočil sa na Sofiu.
,,Dobre. Ale len na hodinu!" povedal jej vážne.
,,Dobre. Ale čo za prípad to riešia? Možno by som ti s tým vedela pomôcť!" povedala mu Sofia.
V hoteloch sa nudila a knihy tiež nemala. Tak by sa mohla aspoň občas pozrieť na nejaký prípad.
Castiel si vzdychol. Ak jej to nepovie, bude sa na to vypytovať po zvyšok cesty.
,,Išlo o obete. Boli spálené..." začal Castiel.
,,Niekto ich pálil za živa?" prerušila ho Sofia a cítila ako sa jej zdvihol žalúdok.
,,Nie. Takto som to nemyslel. Skôr niekto vraždil anjelov aj démonov. Keď sme s Deanom šli do márnice, spýtal sa ma, či nie je niekto z anjelov hľadaný alebo nebezpečný, že zabíja svojich aj démonov. Skoro bez príčiny."
,,A ty si čo povedal?"
Celkom sa bála odpovede. Ak niekto zabíjal anjelov aj démonov, mohli ísť o lovca. Ale väčšina lovcov nemala ani tušenia, že anjeli vážne existujú. Takže to musel byť buď anjel, démon alebo nejaký polo.
,,Že neviem. Ale pokúsim sa to zistiť. No ak niekto zabíjal mojich ľudí a ľudí démonov, môže ísť aj o teba." povedal jej Castiel.
Možno to bola pravda. Možno po Sofii niekto naozaj šiel. A možno si myslel, že anjeli aj démoni ju ochraňujú. Veď je výnimočná. Ona a aj jej dieťa.
,,Tak toto si mi nemal vravieť! Teraz sa už vážne budem báť!" povedala a vyšla z auta.
Musela sa nadýchať čerstvého vzduchu a zahnať závraty a záchvaty paniky, ktoré ju začínali chytať.
Lakťami sa oprela o čierne auto a päste si priložila k čelu. Zhlboka dýchala. Cítila ako sa jej triasli kolená. Nebude trvať dlho a asi tam skolabuje. Jej dieťa sa zase vyľakalo. Videla čierne žily. A cítila dvojnásobný strach.
,,Neboj sa, maličké! Ja si ťa nedám!" povedala mu a pohladila si bruško.
Vážne nevedela či chcela presvedčiť seba alebo to malé. Ju by to nepresvedčilo. Najmä ak by jej to niekto povedal takmer s plačom.
Castiel tiež vyšiel z auta. Chvíľu ju mlčky pozoroval a potom k nej podišiel. Nevedel čo by mal v takejto situácii urobiť. Videl, že plače, ale nevedel čo by mal povedať, aby ju upokojil. Položil jej ruku na rameno. Ona sa naňho otočila a potom ho objala.
,,Prosím, sľúb mi, že ak by sa čokoľvek stalo, zachrániš moje dieťa!" plakala mu do ramena.
,,Sľúbil som, že ťa ochránim. Vás oboch!" povedal jej.
,,Ja viem. Ale ak by sa niečo stalo, že mne, tak zachráň moje dieťa!"
Nebol to rozkaz ale prosba. A keď sa jej Castiel pozrel do očí, videl v nich strach aj lásku, ktorá ju hnala dopredu. Videl, že by pre svoje dieťa urobila prvé - posledné. Nezostávalo mu nič iné ako len súhlasiť.
Ona sa usmiala a potom ho znova objala. Ak si ju niečo nájde, ochráni svoje dieťa. A ak ju pri tom tá beštia zabije, bude vedieť, že jej dieťa je v dobrých rukách.
Ešte chvíľu zostala na čerstvom vzduchu, aby sa ukľudnila a potom nasadla do auta. Castiel si sadol na miesto spolujazdca a pozoroval ju. Sofii to už po chvíli prišlo nepríjemné.
,,Zdriemnutie nie je, keď sa na mňa budeš v kuse pozerať!" povedala mu.
Castiel sa pozrel na prázdnu cestu. Potom sa mu podarilo zatvoriť oči a na nič nemyslieť.
Sofia zapla rádio, lebo nechcela, aby bolo v aute ticho a sledovala utekajúcu cestu pred ňou.
                               ###
Seattle, Washington, USA
Bola asi jedna hodina poobede, keď auto zastavilo na parkovisku pred malým hotelom. Sofia vytiahla kľúče zo zapaľovania a obzrela si hotel. Z vonku bol jednoduchý. Biely hotel s mnohými dverami a oknami a pár balkónmi. Sofia dúfala, že budú mať voľné aspoň dve izby.
Cestou si všimla, že do mesta má prísť púť s kolotočmi a všetkým čo k tomu patrí. Na púti nebola už od šiestich rokov. Ak by sa možno dokázala na hodinu zbaviť Castiela, šla by sa tam pozrieť. Len na chvíľu. Chcela si trochu pospomínať na svoje detstvo. Kedy bola naozaj šťastná. Bola by obozretná. Vzala by si aj čepeľ a aj svätenú vodu. No, možno by si na ňu démoni pred toľkými ľuďmi netrúfli. Pokiaľ by celá púť nebola plná démonov.
Sofia pokrútila hlavou. Nechcela myslieť hneď na to najhoršie. Obzrela sa na Castiela. Zasmiala sa. Hovorila o zdriemnutí a on spal ako zarezaný celé tri hodiny. Hlavu mal opretú o okno. Dlho asi nespal. Možno večnosť, keď hovoril, že spánok nepotreboval. Prišlo jej až ľúto, že ho musela zobudiť. Možno by nemusela. Ale to by na ňu potom vyletel, že ju má chrániť a ona sa vyparí. A už by ju z očí nepustil vôbec.
Natiahla ku Castielovi ruku a jemne ním zatriasla.
,,Castiel!" oslovila ho potichu.
Nič. Stále spal. Zase ho trochu potriasla. Trochu sa pomrvil ale spal ďalej.
,,Castiel!" oslovila ho trochu hlasnejšie.
Zase nič. Žiadna reakcia. Aj ona by sa zobudila skôr keby na ňu niekto volá. Nechcela naňho kričať. Ale rozmýšľala čo jej ešte zostáva, čo by mohla použiť ako budíček. Nič ju nenapadlo.
,,Castiel! Vstávaj! Už sme tu!" zatriasla s ním silnejšie.
Zase nič. Hral to? Alebo vážne tak tvrdo spal, že ho nič nedokázalo zobudiť?
Bolo to vtipné. Zo začiatku. Ale už to nebolo. Sofia sa na spiaceho Castiela zamračila. Ako chceš, pomyslela si. Rádio jej stále hralo. Jednou rukou si zapchala pravé ucho a ľavou rukou otočila gombík so zvukom na maximum. Castiel sa skoro okamžite zobudil. Pri tom si treskol hlavu o okno a rozhadzoval rukami akoby chcel niekoho zabiť. Sofia sa mu uhla z dosahu a smiala sa.
Castiel sa na ňu zmätene pozrel. Nedávalo mu zmysel prečo sa smiala.
,,Čo ti je smiešne?" spýtal sa ale jeho hlas zanikol v hlasnom rádiu.
,,Prosím? Hovoril si niečo?" smiala sa Sofia a trochu sa k nemu naklonila, ,,Ak si niečo hovoril, tak som nepočula! Hučí tu to rádio!"
Castiel hodil rýchly pohľad na rádio a hneď ho aj vypol. Sofia sa zamračila, no stále sa dusila smiechom akým spôsobom anjela zobudila. Toto by ju ani v tých najdivnejších snoch nenapadlo. Teraz ju napadlo, že ho mohla obliať vodou. Ale to by prišlo na strašné plýtvanie svätenej vody. Rádio bolo teda jediná alternatíva ako ho zobudiť.
,,Čo ti je smiešne?" zopakoval jej svoju otázku Castiel.
,,Ja... Nič... Prepáč... Ale mal si sa vidieť..." smiala sa Sofia, ,,Tvoj pohľad bol k nezaplateniu!"
,,Je ti smiešne, že sme skoro ohluchli?"
,,Ale... Stálo to za to!"
,,Čo ťa to vlastne napadlo?"
,,Nereagoval si. A fľaša so svätenou vodou je v kufri!"
Castiel nechápavo pozrel na Sofiu. Ona sa zase začala smiať.
,,Už sme v Seattly?" zmenil radšej tému Castiel a pretrel si oči.
,,Dorazili sme asi pred minútou!" odpovedala mu Sofia, ,,Spal si skoro tri hodiny!"
,,Ja som spal?"
,,A čo sa čuduješ? Unáva skolí každého. A keď len pozoruješ krajinu, zaspíš ani nevieš ako!"
Castiel sa na ňu zamračil. Nebolo možné aby zaspal. On spánok nepotreboval.
,,Nerieš to!" povedala mu Sofia, ,,Únava nie je slabosť! Je to jeden z faktorov, že žiješ!"
,,A aké sú potom ďalšie faktory?" spýtal sa sarkasticky Castiel a vystúpil z auta.
Sofia ho následovala. Podišla ku kufru a vybrala si z neho tašku.
,,Emócie, bolesť, strach... Čo ja viem čo všetko? Asi aj to, že nevyzeráš ako mŕtvola. Alebo... Hej! To je moja taška!" skríkla po ňom, keď jej vzal tašku z rúk.
,,Nemala by si sa namáhať!" povedal jej.
,,Hej! Nebuď zase taký gentleman! Som tehotná, nie chromá! Svoje veci si viem odniesť aj sama!"
A chcela si tašku zobrať naspäť. Ale Castiel jej ju nedal.
,, Fajn!" vzdala sa Sofia a obzrela sa po parkovisku.
Našťastie, tam nik nebol, takže sa vyhnú otázkam typu, čo to bude a aké meno dáte svojmu dieťaťu... Pri tej myšlienke sa striasla. Stále rozmýšľala nad tým, kde ľudia nabrali to, že ona by mala mať niečo s Castielom. Niekedy im mala chuť povedať, že Castiel je anjel, ona lovkyňa a všade okolo sú duchovia, démoni a anjeli, ktorý po nej idú. Ale to by ju poslali do blázinca.
S Castielom za pätami prišla na recepciu, kde ju privítala postaršia recepčná so širokým úsmevom. Jej úsmev sa ešte zväčšil, keď videla, že jej zákazníčka je tehotná. Postaršia pani mala na sebe bielu blúzku, čiernu priliehavú sukňu po kolená, hnedé vlasy mala stočené v pevnom drdole a na nose jej trónili veľké okuliare.
,,Zdravím vás!" povedala jej milo a Sofii pri tom prebehol mráz po chrbte, ,,Na koľko nocí sa zdržíte?"
Po celý čas nespúšťala hnedé oči zo Sofie, ktorá mala chuť sa prepadnúť do zeme. Tá ženská jej bola nepríjemná. Ani by sa neprekvapila ak by za ňou každú chvíľu doliezala, či niečo nepotrebuje.
,,Asi týždeň!" odpovedal za Sofiu Castiel a ktorého si recepčná všimla až teraz.
Trochu sa naňho zamračila ale potom sa začala venovať knihe návštev. Občas očkom hodila po Sofii.
,,Kedy máte termín?" spýtala sa jej medzi hľadaním voľnej izby.
Sofia rozhodila rukami a pozrela sa na Castiela. A je to tu zase, pomyslela si.
,,Budúci mesiac!" odpovedala jej s prinúteným úsmevom.
,,Oh! Tak to si už musíte dávať pozor, zlatíčko!" povedala jej recepčná a Sofia mala chuť ju zabiť.
Aké zlatíčko? Ona nie je nikoho zlatíčko! A vie, že si ma dávať pozor! Od čoho jej bol Castiel v pätách. Rozhodne nie pre to, že by sa mu páčila! On na ňu dáva pozor.
,,Dobre. Mám voľné dve izby hneď na poschodí!" povedala po chvíli recepčná, ,,Na koho ich mám napísať?"
,,Clara a Matt du Lac!" povedala jej Sofia a v mysli si dodala, mrcha.
Recepčná sa na ňu zahľadela s trochu neistým pohľadom.
,,Píše sa to tak ako počujete!" odsekla jej Sofia.
A netrpezlivo čakala, kedy ich zapíše. Castiel stál na mieste ako socha. Čudovala sa mu ako dokázal byť úplne bez emócie, keď ju tam šlo roztrhnúť od hnevu.
Recepčná si ich zapísala a potom im dala kľúče.
,,Po schodoch hore a doprava!" povedala Sofii.
Sofia jej so sileným úsmevom prikývla a vzala si kľúče. Bez slova sa otočila a zamierila ku schodom. Na kľúči si medzi tým prezrela číslo izby. Aspoň si zatiaľ nepýtala peniaze. Ale bude to kopa peňazí, keď ich dala na dve rôzne izby a vôbec sa nepýtala či chcú jednu. Vlastne, to bola prvá osoba, ktorá si o nich asi nemyslela, že by boli spolu. Ani ako súrodenci a ani ako rodina.
Sofia zastala pred svojou izbou a otočila sa na Castiela. Podala mu kľúče do rúk a vzala si svoju tašku.
,,Tvoja izba je o pár metrov ďalej!" povedala mu, ,,Ja ostávam tu!"
Otvorila dvere, vošla do izby a zabuchla dvere Castielovi rovno pred nosom. Oprela sa o ne chrbtom a vydýchla si. Síce si bola vedomá, že Castiel za ňou príde. Ale nemuselo to byť hneď. Hodila tašku na stôl a posadila sa na posteľ. V duchu dúfala, že ju tá recepčná nebude otravovať.
Maličké ju koplo akoby sa dožadovalo pozornosti. Sofia sa usmiala.
,,Čo je? Už si dlho nebol v strede pozornosti, že?" zasmiala sa a dieťa ju znova koplo.
,,Beriem to ako áno!" povedala, keď si opatrne ľahla na mäkký matrac s rukami na bruchu. 
Už pomaly pokojne zaspávala, keď jej niekto zaklopal na dvere. Otvorila oči a vzdychla. Je to len päť minút čo sa nevidia. To mu až tak chýba?
,,Cas, je to len päť minút!" hlesla a pomaly sa zberala z postele.
Klopanie sa ozvalo znova.
,,Veď už idem, Castiel! Sa nezblázni! Prečo vlastne klopeš? To ti anjelské cestovanie už nestačí?" otvorila dvere a keď v nich uvidela recepčnú s podnosom, zastavila sa.
,,Dobrý deň, pani Clara!" usmiala sa na ňu recepčná.
,,Dobrý!" vykoktala sa z prekvapenia Sofia, ,,Deje sa niečo?"
,,Nie. Len ma napadlo, že by ste si dali mätový čaj. Je dobrý na nervy. A mladé mamičky ich mávajú dosť ak sa jedná o ich prvé dieťa!"
Bez pozvania vstúpila do jej izby a podnos s čajom položila na malý stolík pred gaučom. Sofia pretočila očami, zatvorila dvere a sadla si do kresla.
,,Prepáčte, pani..." začala Sofia ale meno recepčnej jej vypadlo.
,,Salimenová! Ale stačí ak má budete volať Sandra, zlatíčko!" predstavila sa jej recepčná a usmiala sa na ňu.
,,Pani Salimenová, mám ešte nejakú prácu-"
,,Ale noták, zlatíčko! Teraz sa na prácu vykašli! Čakáš dieťa! Musíš veľa odpočívať a nezaťažovať sa zbytočnosťami!"
To by som chcela vedieť, čo by si robila na mojom mieste, mrcha, pomyslela si Sofia.
,,Viem. A verte mi, že sa o seba starám. Ale tiež mám nejaké neodkladné povinnosti, ktoré musím urobiť!" snažila sa jej tým naznačiť, aby vypadla.
Ale Sandra to zrejme nepochopila. Zatvárila sa dosť dotknuto. Ale nie z jej slov.
,,A ten váš priateľ, Matt, to nemôže urobiť za vás? Medzi nami dvoma, je akýsi čudný. Ste si istá, že je to správny chlap? Nie nejaký grobian, alkoholik či nejaký drogovo závislý?" spýtala sa jej a strčila jej kvetinovanú šálku do rúk.
Sofia si akože odpila z čaju. A pochválila ho recepčnej. V skutočnosti ho však nemohla ani cítiť. Už z vône vedela, že je presladený a mal nezvyčajnú farbu. Ešte by sa mohla otráviť. Pane Bože, pomáhaj mi, pomyslela si. A len tak - tak ovládala svoj žalúdok. Čaj sa nepozdával ani jej dieťaťu, ktoré ju začalo kopať a ona mala naozaj problém tváriť sa normálne, nie bolestne.
,,Ako sa malinké bude volať?" spýtala sa jej recepčná a načala tým tému, ktorá bola nekonečná.
,,Prepáčte... AU!" sykla Sofia a mierne sa predklonila.
Dieťa ju kopalo fakt veľmi a bolestivo. Asi aj ono chcelo, aby tá ženská vypadla.
,,Pane Bože! Zlatíčko, si vporiadku?" vyľakala sa recepčná a odložila svoju šálku s čajom.
,,To bu... Au! Prosím, priniesli by ste mi čistú vodu?" pozrela sa na recepčnú s bolesťou Sofia.
Cítila ako sa jej znova začala motať hlava a aj videla ako jej černeli žily. Dieťa jej dávalo dosť zabrať. Aj ona chcela aby tá ženská vypadla. No takto skôr zavolá záchranku.
,,A nemám zavolať záchranku?" opýtala sa Sandra.
Neprišlo jej, že by to bola len taká obyčajná bolesť. Mohlo sa jednať aj o čosi iné. Predčasný pôrod či potrat. Nevylučovala ani jednu z možností.
,,Nie! Len mi, prosím vás, prineste už tú vodu!" skríkla po nej Sofia.
Sandra sa zdvihla z gauča a zmizla v kuchyni aj so šomraním. Sofia za ňou hľadela a potom sa postavila na nohy. Hlava sa jej točila a nebola si istá žiadnym krokom. Jednou rukou sa pridržiavala steny, druhú držala na bruchu na mieste, kde ju dieťa najviac kopalo. Pomalým krokom došla k dverám a otvorila ich. Tá recepčná ešte vyberala pohár zo skrine. Mala šťastie, že ju nevidí. Rýchlo vyšla na chodbu a zavrela za sebou dvere. Na chodbe sa ku kopaniu spôsobenému dieťaťom pridala aj neznesiteľná bolesť hlavy a strašné búšenie srdca kedy nestíhala ani s dychom.
,,Ak to máš na svedomí ty, tak prosím skonči! Chcem ešte žiť kým dôjdem na druhú izbu!" zasmiala Sofia a pamaly, neisto kráčala na druhú izbu, kde mal byť ubytovaní Castiel.
Dieťa ju znova koplo. Sofia rukou siahla na to miesto. Jej dieťa bolo teda číslo. Ak bude takéto vylomeniny stvárať aj po pôrode, môže zabudnúť na pokojný život mimo lovenia.
Čierne žily sa jej tiahli po rukách a najnovšie ich cítila aj na krku a na jednej strane tváre. Hlava sa jej točila, nesmierne ju bolela a aj by prisahala, že jej vyskočila horúčka.
,,No tak! Castiel ťa nemôže v kuse upokojovať, kedy si zmyslíš! Nie je to tvoj pestún ani nič podobné!" povedala dieťaťu, ktoré ju koplo ako odpoveď.
Sofia sykla od bolesti. Dieťa ju neprestávalo kopať. Netušila ako je možné, že si jej dieťa zvyklo na jeho prítomnosť. Keď ona ho občas nemohla ani vystáť. Možno to bolo tým, že Cas bol jediná nadprirodzená bytosť, ktorá sa ju ešte nepokúsila zabiť. A možno mu proste jej dieťa dôverovalo viac ako svojej vlastnej mame.
,,Fajn! Ako chceš. Ale je to naposledy!" povedala mu mierne naštvaná, že si jej dieťa vynútilo to, aby šla za Castielom.
Došla pred dvere jeho izby. Už ledva videla a aj nohy sa jej podlamovali. S ťažkosťami zdvihla ruku a zaklopala.
,,Cas, otvor!" zakričala a o chvíľu jej už otváral.
,,Čo sa-" nestihol sa ani spýtať, keď sa mu Sofia vyčerpane zvalila do náručia.
Z horúčky odpadla. Našťastie ju Castiel chytil a preniesol do postele. Rýchlo potom zatvoril dvere na izbe, aby si nikto nič nemyslel. Potom sa vrátil k Sofii. Ale netušil čo mal robiť. Bolo mu jasné, že to má na svedomí jej dieťa. Čierne žily boli jasným znakom.
,,Čo si to zase vyviedlo?" spýtal sa akoby mu mal niekto dať odpoveď.
Presnejšie to dieťa.
Absolútne netušil čo mal robiť. Možno by mohol zavolať Deanovi. Ale akoby mu to vysvetlil? Akoby mu vysvetlil kde sa nachádza a že je so Sofiou? To by sa k vypočúvaniu pridal už aj Sam. A sám si bol vedomí toho, že v takomto stave nemohol Sofiu práve opustiť.
Priložil jej ruku na čelo. Mala ho úplne horúce. Mala vysokú horúčku. Došiel do kúpeľne, namočil uterák a ten jej priložil na čelo. Nebolo mu jasné či jej to pomôže ale mohlo by.
,,Nemyslíš si, že toto trochu preháňaš?" spýtal sa jej dieťaťa očami stále sledujúc Sofiu, ,,Tvoja mama sa ťa snaží chrániť a ty sa jej takto odvďačuješ? Tým, že jej ubližuješ?"
Akoby ho bolo dieťa počulo a začalo si to uvedomovať. Možno mu to bolo ľúto a nechcel už viac svojej mame ubližovať. Castiel videl, že ako to dopovedal, žily začali miznúť. Pomaly ale isto. Dieťa ich sťahovalo. O chvíľu po nich nebolo ani chýru, ani slychu.
,,Už mame neubližuj!" povedal mu a o chvíľu na to začul klopanie.
Obzrel sa na dvere a v duchu sa pýtal kto to môže byť. Podišiel k dverám, ešte rýchlo pozrel na Sofiu a potom otvoril. Vo dverách stála vystrašená recepčná.
,,Hľadáte nie-"
,,Je vporiadku? Pustite ma dnu!" skríkla naňho recepčná a snažila sa ísť do izby.
Ale Castiel jej zaterasil cestu. Recepčná sa naňho zamračila.
,,Pustite ma! Ináč zavolám políciu!" skríkla naňho.
,,Čo od nej chcete? Spí!" povedal jej Castiel zamračene.
,,Mala bolesti! Chcem vedieť ako je na tom. Pre Boha, veď je tehotná!"
,,Už je na tom lepšie. A neotravujte ju! Ona má vlastný život. A vy určite tiež!"
Recepčnú to napajedilo. Nahnevane sa naňho pozrela, v tvári bola celá červená. Ukázala naňho prstom a skríkla po ňom:
,,Tak ma počúvaj! Ty mi nemôžeš nič zakázať! Je moja vec ak sa starám o ženy, ktoré toho nie sú schopné samé! Takže mi do toho nekecaj!"
Castiel pretočil očami. Prečo si ľudia nenechajú poradiť? A bol fakt, že aj on mal tej ženskej už dosť. To asi tá spôsobila, že Sofia odpadla a dostala horúčky.
Castiel jej na to neodpovedal. Len jej pred nosom zatvoril dvere. Ľudia boli niekedy fakt čudný. Recepčná sa naštvala ešte viac. Naštvane zaklopala na dvere. Nič. Zase. Tentoraz aj s krikom. Ale to už na chodbu vyšiel ďalší z hostí a skríkol po nej, aby mlčala. Že sa potrebuje vyspať. Recepčná naňho zagánila. A zatiaľ to nechala tak. Ale dá si na nových hostí pozor. Hlavne na Claru.
Castiel došiel do spálne, kde spala Sofia. Sadol si na stoličku a chvíľu ju mlčky pozoroval. Pokiaľ mu nezazvonil mobil. Pozrel na obrazovku. Volal mu Sam. Castiel vstal a odišiel do kuchyne. Tam hovor prijal.
,,Castiel?" ozvalo sa na druhej strane.
,,Čo potrebuješ, Sam?" spýtal sa ho Castiel.
,,Telefonujem ohľadom tých tiel. Našlo sa ďalšie!" oznámil mu Sam.
,,Cas, nevieš o čo by sa mohlo jednať? Veď len ráno sa našlo jedno, čo bol zrejme anjel a teraz sa našlo druhé. Démon!" začul Deana.
,,Možno vojna medzi anjelmi a démonmi!" povedal Castiel a obzrel sa na Sofiu.
Alebo niečo iné, pomyslel si.
,,Myslíš? Posledná obeť sa našla v lese. A nebola prebodnutá anjelskou čepeľou ako doposiaľ nájdené obete. Tento nôž je iný!" povedal Sam.
,,Ako iný?" spýtal sa Castiel.
,,Iný. Má na sebe nejaké značky a vyzeralo to tak, že obeť sa s ním sama prebodla. Keby nenájdeme známky zápasu!"
,,Hneď som pri vás!" zavesil Castiel hovor.
Obzrel sa ešte raz na Sofiu. Stále spala. Nemal by ju teraz opúšťať. Ale príde tak rýchlo, ako sa mu bude dať. A teraz ho potrebuje aj Sam s Deanom.
Podišiel k Sofii.
,,Hneď sa vrátim!" povedal potichu akoby čakal, že mu na to prikývne.
Potom sa vrátil opäť do kuchyne. Našiel tam kúsok papiera a pero. Napísal jej odkaz, aby nepanikárila. Ešte posledný raz na ňu pozrel a potom zmizol.
                                ###
,,Ste si istý, že to výjde?" spýtal sa neveriacky Sam, keď sa Dean snažil vyvolať križovatkového démona.
Už týždeň pátrali po tom, čo by zabíjalo ľudské schránky. Vylúčili skoro všetky možnosti nadprirodzených bytostí. A okrem démonov či anjelov im nič neostávalo. Ale prečo by sa navzájom vraždili? Ako chápali, že každý chcel rozpútať vojnu a zničiť toho druhého. Ale niečo tam nehralo. Démoni a anjeli boli nachádzaní hodinu po hodine na rovnakých miestach so stopami zápasu. Pri tom neskúsený by povedal, že sa zabili sami. A i Castiel im potvrdil, že sa niečo deje. Samovraždy vylučoval a ani nevedel, že by niekto z anjelov takto vraždil. Že by používal dve rozdielne čepele.
,,Sam, nemáme na výber! Ak nezistíme čo ich zabíja, príde o život ešte viac ľudí!" odpovedal mu Dean.
,,A čo v nebi? Tam o tomto nevedia? Však by mali aj anjeli niečo podnikať!" otočil sa na Castiela.
Nesedelo mu, že anjeli nič nepodnikali. Že jeho brata Deana ešte neposadol Michael.
Na Castielovi sa mu niečo nepozdávalo. Len čo ho trochu nepotrebovali, ak sa to dalo nazvať nepotrebovaním, vyparil sa a niekedy sa im ani neozýval. A keď sa im neozýval, robili si oňho starosti. Báli, že by ho to niečo mohlo dostať. Ale potom sa vždy objavil a oni z neho nemohli dostať jedinú normálnejšiu odpoveď na to, kde bol. Vždy povedal, že hľadal informácie. A tiež, že to bola pravda.
Keď Castiel mohol, odišiel za Sofiou. Už týždeň len spala. Jej zotavovanie si vyžadovalo čas. A Castielovi sa uľavilo, že ešte v ten deň jej klesli aj horúčky. Kým ona spala, on hľadal informácie. Ale vážne nevedel čo by mohlo zabíjať anjelov i démonov. Napadlo ho, že by sa mohlo jednať len o Sofiu. Možno si niekto myslí, že anjeli a aj démoni ju ochraňujú. Pred niečím. Ale pred kým? A prečo sa ten dotyčný tak mýli? Mátalo ho to. Keď sa našlo mŕtve telo anjela, videl len tých najnižších. Žiadny achraniel či seraf. Niekto si myslel, že ju ochraňujú obyčajný anjeli? Alebo démoni? Pár čiernookých a asi len dva križovatkové. Čo za magora ich zabíjalo a prečo? Na tieto otázky nevedel nájsť odpovede.
Preto sa rozhodli vyvolať križovatkového démona. Možno im ten ozrejmí situáciu, ktorú oni nechápali.
Dean vložil posledné veci do škatuľky, ktorú potom zahrabal. Postavil sa na nohy a všetci traja čakali na démona, ktorý by sa tam mal zjaviť.
,,To ma až tak súrne potrebuješ, Dean Winchester?" ozvalo sa o chvíľu spoza ich chrbtov.
Lovci aj anjel sa okamžite otočili. Za nimi stála žena v čiernych vlasoch, ktoré jej padali na plecia a v čiernych šatách. Oči sa jej zafarbili na červeno. Mali istotu, že je to križovatkový démon.