Angel of Apocalypse

#22.11

Tréning

Už popri spánku ju sužoval zvláštny pocit, že sa niečo stane. Niečo, čo sa jej páčiť nebude. A jej inštinkty ju ešte nikdy nezradili. Ale vtedy to až tak veľmi nevnímala. Bola vyčerpaná a zlomená. Posadnutá bola skoro celý svoj život a videla, že aj archanjel sa na ňu s obavou pozeral. Preto zaspala hlbokým bezsenným spánkom a nechcela sa v hlbokej noci prebudiť na žiadnu nočnú moru. K tomu jej pomohlo to, že v jej izbe zostal Castiel a držal ju v náručí pokiaľ tvrdo nezaspala.

Ráno sa prebudila a už hneď pocítila, že je niečo inak. Nebola v posteli v hotely. V hotely mala tvrdú posteľ, tu mala veľmi pohodlnú posteľ. Biele steny bez okien vystriedali biele steny s veľkými oknami, ktoré viedli von na terasu a dnu prenikali slnečné lúče. Sofia si pretrela oči a všimla si lustra, ktorý v jej izbe v hotely nemohol byť. Teda nie takýto. Za prvé, hotel bol jej prechodným bydliskom a za druhé, väčšinou prebývala v lacných moteloch, v ktorých jej väčšinou stačila nočná lampa. Teraz žila v hotely z dôvodu, že tam boli aj ostatní. Ale už sa nevedela dočkať, kedy sa vráti do bunkru.

Trochu sa zdvihla na lakte a obzrela si izbu. Všimla si, že ležala na manželskej posteli, podlaha bola plávajúca. Izba bola veľká. Napravo od nej boli dvere do kúpeľne, vedľa nich boli ďalšie dvere. Tiež netušila kam vedú. Naľavo boli okná na terasu a pred ňou bola tmavohnedá komoda, na ktorej stál televízor. Komoda bola položená medzi dvoma rastlinami, hádala, že to boli asi palmy. Všimla si, že na komode sú akési fotografie. Vstala z postele a podišiela k nim. Viac ako fotografie ju však zaujal lístok položený pre na komode a určený jej. Zadivila sa tomu. Lístok vzala do rúk a potichu si ho prečítala. Stálo na ňom:
,,Dnes som musel odísť skôr. Otec ma chcel na porade. Večera s mojimi rodičmi a bratom však platí.
Krásny deň, láska."

Láska? Kto jej zanechal odkaz? Kto mal rodičov a aká večera? Ničomu nerozumela. Predsa, tak sa zmeniť realita nemohla. Nezmenila ju nijako. Nikto ju nezmenil. Zaspávala v Castielovom náručí. Odpustila Gabrielovi smrť jej rodičov a pristúpila na návrh jej tréningu. Nič viac sa nestalo. Nebojovala s nikým.

,,Čo sa tu..." neodpovedala, keď jej oči padli na fotografie v rámčekoch.

Skoro stratila dych a oči jej aj so sánkou skončili až niekde pod komodou. Nemohla tomu uveriť. Na tých fotkách čakala hocičo, len nie to, čo na nich naozaj videla. Vzala jednu fotografiu v drevom rámečku, ktorý bol ozdobený zlatými ornamentmi, do rúk a dobre si ju prezrela. Videla seba. Šťatnú. Jej úsmev nebol falošný. Ale pravý. Na tej fotke bola naozaj šťastná. Bolo to na akejsi lyžovačke, lebo v pozadí rozoznala drevenú chatu so zasneženými horami. Smiala sa a na tvári mala zamilovaný pohľad a vlasy od snehu. A za ňou stál...

,,Dean?" neverila vlastným očiam.

Mrkla, pretrela si oči ale muž na fotografii zostal. Poznala jeho krátke hnedé vlasy, zelené oči. Usmieval sa, žiaril šťastím. Okolo pása objímal ju a tiež bol celý od smiechu. Musel sa pred tým v tom snehu asi vyváľať. Alebo ho niekto zguľoval.

,,Čo sa tu... Čo to má, do pekla, byť?" hystericky sa spýtala a jej hlas preskakoval.

Pustila rámik s fotkou. Rámik dopadol na zem a rozbil sa na milión kúskov. Omámene si sadla na posteľ s rukami stále akoby zvierajúc rámik. Pozerala do steny a snažila sa zistiť čo sa stalo. Nič ju nenapadlo.

,,Džin!" bolo prvé čo ju napadlo.

Nič iné to byť ani nemohlo. Ale nespomínala si, že by s nejakým bojovala. Či bojovala? Chytila si hlavu. Myšlienky ju boleli a s nimi aj hlava. Teraz už vážne nevedela čo sa stalo a čo robila. Či bojovala alebo zaspávala v niekoho náručí. Či šalela alebo bola jej myseľ taká predstaviteľná, že už nevedela rozoznať realitu od fikcie. Možno začínala byť blázon.