Angel of Apocalypse

#10.3

                 Križovatkový démon

Padala. Všade navôkol hrmeli blesky a obloha bola zamračená a fúkal silný vietor.
Ešte pred pádom boli na streche vysokej budovy niekde v Kansase. Na streche bola ešte s pár ľuďmi. No všetko sa strhlo tak rýchlo. Boj, apokalypsa, vyspustenie jazdcov apokalypsy. Ona, Castiel a Nick. Nevedela čo tam robili. No ani nevedela kto vypustil apokalypsu.
,,Nick! To nie si ty!"  skríkla a vzápätí padala dole budovou.
Všetko sa pre ňu spamalilo. Padala, vlasy jej viali vo vetre. Rukami sa márne snažila niečoho zachytiť. Ale nič jej nepodávalo pomocnú ruku.
,,Nick!" vydýchla a pred očami sa jej začal prehrávať celý jej život.
Mizerný život so svetlými bodmi.
,,To nie je pravda!" vydýchla, keď dopadla na zem už mokrej cesty.
Pri tom ako padala, sa pustil aj dážď. Jej pád trval niekoľko minút. Keď dopadla, nepocítila žiadnu bolesť. Nič. Akoby bola bez duše a bez emócií. Pohla rukou, ktorú mala položenú na hrudníku. S poslednými silami ju zdvihla do vzduchu a očami ju skúmala. Okrem ďažďových kvapiek jej po ruke stekala aj...

,,Ježiši Kriste!"

Sofia sa prebrala z nočnej mory celá roztrasená, po tvári jej stekal pot a prerývane dýchala. Akoby to, čo sa jej snívalo, bolo skutočné.

Chcela sa posadiť, ale zistila, že ju ktosi objíma. Obzrela sa. Vedľa nej spokojne spal Sam. Vydýchla si. Už sa bála, že ho zobudila. Opatrne sa vymotala z jeho objatia a zvesila nohy z postele. Pozrela sa na hodiny. Tie ukazovali len pol štvrtej. Vzdychla si. Zívla a rukou si prehrabla vlasy. To sa teda bohviečo nevyspala. Postavila sa, vzala si niečo na seba, keďže bola len v spodnom prádle a potichu vyšla z izby. V dome sa svietilo ale navôkol bola tma.

Pomaly zišla dole do kuchyne. Nick tam ešte stále spal. Keď sa zobudí bude ho asi riadne bolesť krk.
Sofia potichu podišla k linke a do pohára si napustila vodu. Napila sa a až potom si všimla, čo si na seba hodila. Samovu flanelovú károvanú košeľu. Bola jej skoro až po kolená, takže jej to ani nevadilo. Mala ju namiesto župana.

,,Bože, tá mora bola skoro ako skutočná!" povedala si.

Musela si vyčistiť myšlienky. To, že ju Ruby nevyhodila z postele, považovala za úspech. Preto sa mohla ísť bez problémov prejsť. Za ten rok si zvykla na takéto ranné prechádzky.

Vzala si so sebou colt Samuela Colta a nejakú dýku a pomaly vyšla z domu. Ihneď ju ovalil studený vietor a ona pocítila istú mieru spokojnosti. Akoby z nej mal ten vietor zhodiť všetok strach. Pomalými krokmi prešla cez vrakovisko a pokračovala v ceste. Nevedela kam ju nohy nesú. Jej myšlienky sa stále vracali k jej nočnej more. Bola taká skutočná. Dokonca by prisahala, že cítila krv na svojej koži. Stále sa pýtala, čo tam robili. Prečo práve oni traja? Aký v tom mali súvis? A prečo Nick? Kto vypustil, teda vypustí jazdcov? A prečo bude padať zo strechy?

Ani nevedela ako ale nohy ju zaniesli do zeleného parku, ktorého listy začali meniť farbu. Znak príchodu jesene.

Zastavila sa pri lavičke. Sadla si na ňu a len pozorovala nočnú oblohu. Rozmýšľala nad jej morou. Zrazu ju z myšlienok vyrušilo pípnutie mobilu. Ani nevedela, že ho mala so sebou.
Siahla si na členok, kde mala mobil pripevnený. Bolo to lepšie ako ho niekto stratiť.

Chytila ho a na obrazovke jej svietilo, že má jednu neprečítanú správu. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa o to, aby sa z rýchleho bitia srdca, nestála arytmia. Vážne, prvú pomoc pri tomto nadprirodzenom svete už zabudla.
Pomaly odomkla mobil a rozklykla správu.

Crowley: Carpenter bar o jedenástej.

Pretočila nad tým očami. Vážne nemala náladu na Crowleyiho prípady. A prečo jej vôbec písal takto skoro? Mohol jej napísať aj o deviatej. Nie takmer o pol štvrtej.