Angel of Apocalypse

#27.3

Apokalypsa

V hlave jej strašne trešťalo. Ako keby sa bola opila a teraz jej mozog davál nakládačku. Ale ona sa neopila. Rýchlo si rozpomenula na to, čo sa stalo za posledné minúty. Vrátila sa do života. Bojovala a potom apokalypsa. Vlna ju odhodila.

Prinútila sa otvoriť oči, aby zistila či svet vyzeral tak ako vyzeral alebo už je zničený. V ušiach jej strašne hučalo. Cítila ako jej po tvári steká pramienok krvi. Hlava ju bolela. Ale ani bolesť ju neprinútila len tak ležať na zemi a čakať na smrť.

Pohla rukami. V duchu sa usmiala. Mohla hýbať rukami. Cítila si aj nohy. Takže mŕtva ešte nebola. Pomaly otvorila najskôr jedno oko a potom aj to druhé. Zrak mala rozmazaný. A videla nad sebou jedine čierne nebo. Ale to nebo sa hýbalo. Počkala kým sa jej zrak zaostrí a až potom vyletela do sedu ako vystrelená z luku. Na nebi neboli čierne mraky. Neboli to búrkové mraky. To neboli vôbec mraky. Boli to démoni. Výrili nad jej hlavou a ako keby na niečo čakali. Nechápala na čo. Veď démoni chceli len apokalypsu. Teraz, keď ju tu mali, čakali? Veď im netrebalo dvakrát hovoriť o apokalypse. Oni by si vedeli urobiť aj sami.

Pomaly hlavu otáčala do strán, aby zistila kde sú ostatní a čo sa s nimi porobilo. No nesedelo jej ešte niečo. Keď vlna z pekla vychrlila, bola na ulici. Keď sa prebrala, ešte nevedela kde je. Ale stačilo jej len pár pohľadov na nebo a zistila, že je na streche. Aj keď nechápala ako sa tam dostala.

,,Konečne si hore!" započula mrazivý hlas.
Hlas Smrti.

Vyskočili jej z neho zimomriavky. Ani nie zo zimy ako z toho mŕtveho hlasu. Pomaly otočila hlavu za tým hlasom. Hlas vychádzal spod nádrže, ktorá bola na streche. Nádrž bola neďaleko nej.

Musela sa pomaly postaviť, pretože hlava sa jej trochu točila, aby videla na toho, ktorý ju to oslovil. Keď už stála, otočila sa na nádrž. Pri jej nohách stála osoba. Lepšie na ňu zaostrila. Bol to mladík. Mladý. Okolo dvadsaťpäť rokov.

Ešte lepšie zaostrila pohľad. Keď zistila kto to tam stojí, vystrašila sa. Krv jej v žilách ešte viac stuhla a nohy mala ako z olova. Pri nádrži stál jej syn. Ale niečo na ňom bolo iné.

,,Nicoals, si to ty?" spýtala sa ho vystrašene.

Jeho hlas nemohol byť taký mŕtvy. Jednoducho nemohol. Veď jej Castiel sľúbil, že sa o jej syna postará. Nemal ho kto posadnúť. I keď cítila, že z neho niečo temné ide.

,,Nezponávaš nás, Sofia? Nedali sme ti jasne najavo kto sme?" spýtal sa zase mrazivý hlas Nicolasa.

,,Nicolasa nemal kto posadnúť!" povedala si potichu.

Ale jej hlas doľahol až k Nicolasovým ušiam. A musel sa zasmiať na tom aká bola Sofia naivná.

,,Nespoznávaš nás? Vážne? To sa ti musíme pripomenúť!" zasmial sa Nicolas.

Lúskol prstami. Mračno démonov sa rozpŕchlo ako kŕdeľ vtákov. Tých démonov tam nebolo toľko ako čakala. Len malá hŕstka. Keď videla kam mali namierené, srdce jej zovrelo. Budova bunkru bola obkľúčená posadnutými ľuďmi. Bolo ich dosť. Ale väčšia časť robila problémy vo svete. Každý lovec sa čudoval odkiaľ sa toľko démonov vynorilo. Každý lovec teraz musel držať pospolu. Lebo nastala apokalypsa.

Keď sa Sofia opäť otočila na Nicolasa, ustúpila o pár krokov dozadu čo sa ľakla. Pred ňou stáli štyri tiene. Štyri kone s jazdcami. Nemusela dvakrát hádať o koho sa jednalo. Kone a jazdci jej toho napovedali už dosť. Boli to apokalyptický jazdci. Žiadny Lucifer. Apokalypsa sa podľa jeho plánu nekonala. Jazdci sa zhostili tejto úlohy. A keďže ona bola mŕtva, jej zlomený syn im dal svoj súhlas.