Angel of Apocalypse

#22.9

Tréning

Lovci sa objavili na nocou zaliatej kovovej konštrukcii, ktorá bola dominantou mesta Paríž. Na Eiffelovej veži. Netrebalo im veľa k tomuto zisteniu. Vietor tu fúkal, bola noc a videli v akej sú výške. Hrozne vysokej. Ak by z nej aj archanjela zhodili, určite by taký pád nemohol prežiť.

,,Paríš?" nechápal Dean a obzrel sa na archanjela, ktorému hneď súčasne s Castielom vrazil.

Gabriel sa zatackal, odstúpil pár krokov dozadu, aby udržal rovnováhu a chytil si nos. Asi mu ho zlomili. Lovci sa na seba pozreli si zmätenými výrazmi.

,,Krucinál! Ja si už musím zaobstarať nejakého dvojníka!" zanadával Gabriel, keď si naprával svoj nos.

,,Nabudúce, nám daj aspoň vedieť!" povedal mu Castiel.

,,Prišiel by som o zábavu!" bránil sa Gabriel.

,,Zábavu? Ty tomuto hovoríš zábava?" započuli všetci traja hysterčivý ženský hlas.

Ako na povel sa otočili ku zdroju hlasu a uvideli Sofiu ako sa strachom lepí na kovovú konštrukciu veže. Chcela byť od zábradlia čo najďalej.

,,Okamžite ma daj dole, Gabriel!" kázala mu.

,,Ako si želáš, zlatko!" usmial sa na ňu Gabriel.

Dean s Casom sa na sebe pozreli. Nechápali o čo sa jedná. Gabriel k nej podišiel a dotkol sa jej. Zmizol a rázom sa objavil pri zábradlí, kde Sofiu chytil a prehodil cez to zábradlie. Držal ju za ruku, ale pomaly svoj stik povoľoval. Kričala od strachu a mala zatvorené oči. Snažila sa Gabriela držať ako kliešť. Ale nedovoľoval jej to.

,,Vytiahni ju!" skríkol na archanjela Dean.

,,Prečo?" otočil sa naňho Gabriel.

,,Má strach z výšok! Za chvíľu ti odpadne! Ani ty ju nechceš zabiť!" odpovedal mu Castiel.

,,Uvidíme!" usmial sa Gabriel.

A ten jeho úsmev neveštil nič dobré. Dean sa k nemu rozbehol, že Sofiu vytiahne. Ale archanjel lúskol prstami a obaja zmizli. Ani nevedel na čo ich tam premiestnil. Možno len pre tie ich reakcie.

,,Gabriel, vytiahni ma! Neviem aký má toto súvis s tréningom!" pomaly plakala Sofia.

,,Skús na to prísť!" povedal jej Gabriel a pustil ju.

Sofia naňho pozrela a prisahala by, že vo vzduchu sa aj niekoľko sekúnd udržala. Potom začala padať rýchlosťou, ktorá by sa dala prirovnať rýchlosti zvuku. Kričala, vystretými rukami mávala vo vzduchu, aby sa niečoho chytila. Vlasy jej viali a zakrývali jej pohľad na archanejala, ktorý ju pustil. Pred očami sa jej zahmlelo a v tej čierňave sa jej začali prehrávať obrazy jej života. Jej detstvo, mladosť, ako sa zamilovala a mala syna. Chýbali jej tie časy, keď bol Nicolas malý a ona nemala strach o žiadnych démonov.

Tvrdo dopadla na zem a stratila vedomie. Čierňava ju pohltila a dúfala, že bolesť aspoň pocíti. Ale necítila nič. Cítila si kosti i chladnú zem pod sebou. Necítila že by niekde tiekla krv.

Chvíľu tak ležala a nič nevnímala pokiaľ sa jej zmysly úplne nespamätali a jej mozog ju nezačal presviedčať, že mŕtva nie je. Cítila aj pri sebe koho si prítomnosť. A len čo už otvorila oči, zase letela dole z Eiffelovky.

Keď ju už Gabriel takto za noc zhodil už po desiaty krát, ani sa ho nevypytovala k čomu to je dobré. Len počkala, kým ju zase prenesie na kovovú konštrukciu, z ktorej ju neskôr zhodí.

Asi po štyroch dňoch, kedy si aj Nicolas všimol nezahojených rán od pádu, to už nevydržala a skôr ako ju ten vtipný archanjel zhodil z veže, sa mu vykrútila a ruku mu pevne zovrela za jeho chrbtom. Chytila jeho dýku a priložila mu ju k hrdlu.