Angel of Apocalypse

#28

Rodinné stretnutia III

Nicoals medzi nimi nebol už týždeň. A Sofia jeho stratu prežívala najhoršie. Keď Nick zomrel, Castiel ju doslova nasilu odtiahol zo strechy, aby ich tam nik nenašiel. Od vtedy Sofia nevyšla z izby. Keď sa lovci uistili, že po apokalypse je pokoj, Gabriel s Castielom sa vrátili aj Nicolasovým telom. Vystrojili mu pohreb ako pravému lovcovi. Boby, Ellen, Jo, Sam, Dean, Castiel a Gabriel si boli navzájom oporou. Ale nikto nevedel aké muky zo synovej smrti prežívala Sofia. Jej srdce sa rozpadlo na milión kúskov. Slzy ju v očiach štípali a nečujne plné výčitiek padali na zem. Akoby už nič nedokázala cítiť. Smrť jej vzala to jediné na čom jej naozaj záležalo. Vzala si jej svetlo na ceste. Zobrala jej jej nádej. Nádej krajších zajtrajškov. Zobrala jej jej zmysel života. A do tváre jej vohnala zármutok. Nič iné. Ale hnev samú na seba a celý svet. Smútok, ktorý nič neprekoná a zlomené srdce, ktoré túžilo vidieť to jediné, čo jej bolo na vždy odcudzené.

Keď hranica horela, takmer sa zrútila. Padla na kolená a srdcervúco plakala. Chcela, aby žil. A ak ho už nemá nikdy vidieť, chce ísť za ním. Nestihla sa s ním rozlúčiť. A ako dlho bude trvať kým si smrť po ňu príde, aby sa so synom zvítala? Koľko bolesti bude musieť ešte strpieť? A dokáže to?

Chcela sa rozbehnúť do toho ohňa a znova vidieť syna. Ale jej plán bol zmarený. Keď sa pokúsila utiecť, chytili ju ruky a nedovolili jej pohnúť sa z miesta. Sofia plakala a kričala, aby ju pustili. Že bez jej syna nemá jej ničomný život zmysel. Ale so Samom, ktorý ju držal v tuhom objatí to ani nepohlo. Smútil. Ako každý rodič. Smútil. Smrť syna mu zlomila srdce. I keď ho nemohol vychovávať, tá trocha času, ktorú mali mu bola dráha. A dal by aj svoju dušu, aby Nick mohol znova chodiť medzi živými. Aby si ten čas mohli predĺžiť. Aby ho mohol spoznať lepšie. Dal by aj posledné čo mal, aby mohol Nicolasa sponznať ako chlapca, vychovávať ho a učiť ho. Chcel ho vidieť vyrastať.

Jeho smrť mu zlomila srdce. Síce už bol na niektoré veci zvyknutý, na smrť milovaného človeka si nezvykne vôbec. Trhalo mu dušu, ako videl, že sa Sofia chcela rozbehnúť do ohňa. Ako jej na ničom inom nezáležalo. Chápal ju. Nicolas bol to jediné, čo ju držalo v tomto živote nad vodou. Dával jej zmysel života. A isto vedel, že toto by ich syn nechcel. Nechcel by, aby jeho matka zanevrela na svet. Na život. Nechcel by, aby sa len tak zabila.

,,Sofia, počúvaj ma! Toto by Nicolas nechcel!" povedal jej.

,,Pusti ma, Sam! Ja chcem ísť za ním! Smrť mi ho vzala! Vzala mi moje jediné dieťa!" srdcervúco plakala Sofia.

Chcela Samovi vytrhnúť ale docielila len to, že si ju viac k sebe privinul. I keď ho treskala po ramenách a všelijako sa vykrúcala. Nepustil ju. A jej nezostávalo nič iné ako len plakať nad strátou svojho jediného syna.

Po pohrebe sa zamkla v izbe. Nechcela nikoho vidieť ani počuť. Aby sa uistila, že ani anjeli za ňou nepôjdu, na dvere namaľovala enochiánske symboly, ktoré im nedovolili dostať sa do vnútra. Nejedla ani nepila. Plakala celú noc aj deň. Myslela len na to, ako znovu vidieť svojho syna. Aj vyvolala Crowleyho, aby s ním uzatvorila novú dohodu.

,,Gratulujem! Odvrátili ste apokalyspu!" povedal jej s úsmevom.

,,Nevyvolala som ťa preto, aby si mi gratuloval! Smrť mi vzala Nicoalsa a ja ho chcem späť!" povedala mu Sofia slabo.

Po troch dňoch vyplakala všetky slzy. Už nedokázala viac plakať. Oči mala červené od sĺz aj od toho ako celé noci nespala.

,,Nemôžem ti pomôcť!" mykol ramenami Crowley.

,,Prečo nie? Si snáď kráľ pekla! Dokážeš ho vrátiť. Daj mi len desať rokov. O nič viac ťa nežiadam!" prosila Sofia a hodila sa aj na kolená, aby videl, že to myslí vážne.