Angel of Apocalypse

#9.6

                       Seattle's trap

Sofia sa v izbe snažila sústrediť, aby si vyvolala víziu. Ešte stále sa snažila nájsť Azazela či nájsť niekoho, kto by jej poradil ako sa vykrútiť z Crowleyho zmluvu. Zatiaľ jej však ani jedno nevychádzalo. Aj keď si vízie vyvolala, nebolo to to, čo si želala.

Už sa snažila sústrediť minimálne päť minút. Ale stále ju čosi vyrušovalo. Presnejšie niekto.
,,Ruby!" povedala zlostne Sofia, otvorila oči a pozrela sa na čiernovlasú démonku, ktorá sedela na posteli.

Pozorovala ju a pri tom jedla oriešky, ktoré si musela vylúpnuť zo škrupiny. A to Sofiu nedovolilo sústrediť. Musela byť v absolútnom tichu. Ale to jej Ruby neumožňovala.

,,Prepáč, vyrušuje ťa to?" zasmiala sa Ruby.

Sofia sa postavila zo stredu miestnosti a hodila sa na posteľ. Unavene si vzdychla a pretrela si tvár. Skoro vôbec nespala. A potom ju Ruby vyhodila z postele. To bol skvelý budíček. Veď jej mohla niečo zlomiť!

,,Mohla by si byť aspoň raz normálna?" opýtala sa.jej podráždene.

Už asi dve hodiny ju bolela hlava. Presnejšie od vtedy, čo Nick s Castielom odišli a stále musela myslieť i na to, že Castiela musela, pre pokoj Crowleyho duše, zabiť. Strašne ju to štvalo a rozmýšľala nad tým ako sa z toho vykrútiť. Neverila, že by ju Ruby zastavila už keď by sa dostala do vraždiaceho amoku. Ona by jej s tým s najväčšou pravdepodobnosťou pomohla. A s radosťou. Urobila by všetko pre to, aby sa Samovi a Deanovi čo najviac pomstila.

,,A to je aká? Ani ty nie si normálna!" odpovedala jej Ruby.

,,Myslím, že by si nemusela byť odporná!" povedala jej Sofia a pošúchala si bolestivé spánky.

,,Prečo bol Castiel s tebou?"

Sofia sa na Ruby nechápavo pozrela. Dobre vedela o čom hovorila. Ale nemala právo sa starať do jej života. Nemala právo o nej vedieť. Ani nemala právo byť s ňou. Raz zomrela a tak mala byť mŕtva. A ak by nebola jej kotvou, rozhodne by ju už zabila. Trpela jej prítomnosť len kvôli jej nožu.

,,O čom hovoríš?" nechápala Sofia.

Ruby pretočila očami. Len sa netvár, pomyslela si a zabodla do nej čierne oči akoby jej chcela vidieť do jej v pekle uväznenej duše.

,,Matt? Je ti to meno známe?" opýtala sa a hodila si oriešok do úst.

Sofia nad tým pretočila očami a opäť sa hodila do postele. Tá bolesť hlavy sa stávala čoraz neznesiteľnejšou.

,,Bolo to už dávno. Nerieš to!" mávla nad tým rukou.

No v skutočnosti nad tým stále rozmýšľala. Rozmýšľala nad tým celý čas čo vyrazili od Bobyho. Nebola by si nikdy pomyslela, že sa do Seattlu vráti. Ale stalo sa. A jej sa s jej príchodom vynorili i spomienky.
Stále to nevedela pochopiť. Prečo ju Castiel pobozkal? Veď mu dala sedatíva. Bol úplne oblbnutý. Ešte horšie ako keby sa bol opil. Mal zaspať.

No lenže uňho tie sedatíva zabrali až neskôr, ozvalo sa jej svedomie. A Bohvie, kam by to až zašlo ak by si nebola tehotná. Prečo si mu ten bozk vlastne oplácala?
Ja vlastne neviem. Asi skrat. A ak by som nebola tehotná, tak by k ničomu
nikdy nedošlo, lebo Cas nemá city. A ani by si žiadne nevytvoril. A ja by som zrejme ďalej lovila a nikdy neupísala dušu. Počkať, vážne som povedala, že Castiel nemá city a žiadne by si nevytvoril?
Áno, dievča. Povedala si to, ozvalo sa jej svedomie pobavene.

Sofia si treskla rukou po čele. Teraz už vážne nevedela čo mala robiť. Nemala nikoho komu by sa mohla zdôveriť.

Jej svedomie si z jej mozgu zase urobilo boxovací vak. Akoby nestačilo, že ju bolela hlava. Stále to riešila. Pobozkala Castiela. A to bola tehotná. O tom sa vážne nikto nesmel dozvedieť. Ľutovala, že jej mama nežila. Možno by jej dokázala poradiť.