Angel of Apocalypse

#15.3

,,Kompromis, o ktorom ani Michael nevie"

Bolo už jedenásť hodín v noci a lovci spali, keď sa Sofia rozhodla výjsť z izby. Už vzdala jednosmerné komunikovanie s Nicolasom, ktorý jej neodpovedal a skvelo ju ignoroval. Jedného dňa z tej izby aj tak výjde a bude sa s ňou musieť porozprávať. Veď ho to nenechá na pokoji. Bude ho to škrieť ako ju svet nadprirodzena, keď sa po prvýkrát stretla so Samom, Deanom a Castielom. A ona tam bude. Odpovie mu na všetky otázky.

Potichu, aby nikoho nezobudila sa vykradla z izby a opatrne našlapovala na dosky na chodbe. Bola rada, že po troch hodinách sa zbavila zápachu síry na svojej vlastnej koži. Šaty, o ktorých sa to nedalo povedať, skončili v koši. A konečne bola rada, že je aj v niečom pohodlnejšom ako v priliehavých šatách. V modrých rifliach, bielom tielku, tyrkysovej košeli a čiernej koženej bunde sa cítila najlepšie. Do čižmy si ešte dala dýky, za opasok pištoľ a Rubyin nôž a do vnútorného vrecka bundy si hodila ešte ploskačku so svätenou vodou a malé vrecko soli. Len pre každý prípad. Démon ju môže vyrušiť i keď pôjde do kostola. 

Potichučky zišla dole a nahliadla aj do obývačky a aj do kuchyne, aby sa uistila, že všetci spia. Spali ako zarezaní. Dean rozvalený na gauči, Boby za pracovným stolom nad nejakou knihou s otvoreným pivom a jediný Sam v kuchyni. Hlavu mal položenú na stole a pod ňou mal akúsi knihu. Sofia k nemu podišla a opatrne spod jeho hlavy knihu vytiahla. Pozrela sa na otvorenú dvojstránku a začala čítať:
,,Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam aj matka Ježišova..."

Hneď ako prečítala prvé riadky, pretočila očami a knihu zaklapla.

,,Vážne, Sam?" spýtala sa potichu a neveriacky, ,,Sväté písmo? To mi v mojom prípade vôbec nepomôže!"

A položila knihu vedľa jeho hlavy na stôl. Potom sa obzrela po kuchyni. Jediného Castiela tam nevidela. Ten spánok nepotreboval. Takže sa asi niekam vytratil.

Možno šiel po Ruby, zasmiala sa v mysli a a dúfala, že ak je to pravda, tak si so sebou vzal lepiacu pásku.

Vyšla von a zhlboka sa nadýchla. Vzduch bol vlhký a nebo bolo zahalené mrakmi. Ani hviezdy a ani mesiac nebolo vidno. Sofia mohla predpokladať, že sa niečo blíži.

Ale ju to aj tak neodradilo v jej ceste. Vykročila po štrkovej ceste až sa dostala na asfaltku. Tam mala zaparkovanú motorku. To len preto, aby nikoho nezobudila. Nasadla na ňu, naštartovala a vybrala sa do mesta.

Mesto bolo tiché, všetci jeho obyvatelia už spali. Sofia im závidela. Oni netušili, že existuje niečo čo môže zničiť svet. Mysleli si, že strašidlá sú len v rozprávkach. Netušili nič o upíroch a polobohoch, a vlkodlakoch, a anjeloch či démonoch. Sofia im ten obyčajný život závidela. Aj ona chcela byť obyčajná. A ak sa jej podarí nájsť Boha, toho skutočného, prinúti ho, aby z nej človeka urobil. Bude loviť. Možno. Ale neche byť lovená.

Motorka ticho zastavila pred neveľkým kostolom. Sofia zliezla z motorky, sňala si prilbu z hlavy a upravila si vlasy. Potom sa obzrela či ju nik nesleduje, lebo jej nervy sa rozozvučali na plno. Cítila niekoho blízkosť vo svojej blízkosti. Niekto ju sledoval. Ale ona nikde nikoho nevidela. Možno už len bola paranoidná.

Mykla plecami a vošla už do dôverne známej budovi, v ktorej kládla otázky jedinému človeku. Modlila sa a prosila. Trávila tu aj tri hodiny, kým ju mlčanlivý spoločník na kríži neomrzel a ona si povedala, že chodenie sem sa jej už vôbec neplatí. Nikto jej prosby nikdy nevyslišal. Prečo by mal teda práve teraz?

Sofia sa zastavila na začiatku kostola. Stála pri nádobke so svätenou vodou a pozerala sa na oltár, pri ktorom stál kríž s pribitým Ježišom Kristom, ktorý sa na ďalšie tri hodiny stane jej mlčanlivým spoločníkom.