Angel of Apocalypse

#22

                        Tréning

Padal v čierno čiernej tme. Neustále padal. Necítil bolesť, nič necítil. Bol ako telo bez duše a on chcel, aby to tak ostalo. Nechcel cítiť ťažobu sveta ani ťažbou vlastných pocitov. Nechcel cítiť najväčšiu ťažobu zo sklamania a opovrhovania samým sebou.
Chcel len padať a spať.

Jeho nehybné telo dopadlo na čiernu podlahu. Necítil však bolesť. Len otvoril oči a postavil sa.

Olivovozelenú košeľu mal od krvi ale žiadnu krv nevidel tiecť ani necítil bolesť po ostrí, ktoré mu ranu spôsobilo.

,,Kde to, do pekla, som?" spýtal sa Dean, keď si uvedomil, že zranenie sa mu nikde na tele nenachádza a obzrel sa okolo seba.

Všade vôkol neho tam bola iba čierno čierna tma, ktorá sa ani nehýbala ako dymy démonov a ani sa nevlnila ako vlny. Keď už vylúčil nebo i peklo, zostal mu už iba očistec ale netrúfol si povedať, že by to bol práve on.

Ešte raz sa obzrel, z toho sa mu raz skoro zatočila hlava ako sove. Nikde nevidel nič, čo by mu napovedalo, kde by sa bol nachádzal. Nič až na...

,,Biele svetlo?" pozrel sa zarazene na biele svetlo akoby na konci tunela.

,,Jasné! Ja som mŕtvy!" povedal si ironicky a tleskol si rukami o stehná.

Ani nemohol byť nič iné. Crowley ho bodol, čo mali v pláne. Sofia zabila Sama a mala na rukách jeho krv. Aby ju oslabil, musel použiť krv vlastnej krvi, keďže spolu s Nicolasom zmizol aj meč. A Dean bol Samov brat. Krv vlastnej krvi. Nečakal, že by ju to až tak oslabilo, možno aj zabilo. Ale ani nečakal, že by ho bol ten démon bodol až tak hlboko. On síce nechcel zomrieť, no teraz to začínal prehodnocovať. Chýbal mu Sam a v srdci mal po ňom prázdne miesto. Miesto, ktoré nikto nezahojí.

,,Keď to tak treba..." povedal si, mykol ramenami a vykročil ku svetlu.

Neotáčal sa za hlasmi, ktoré počul a ktoré kričali jeho meno. Poznal ich, však nechcel sa vracať. Nechcel sa vracať do sveta, v ktorom bolo len utrpenie a nebol tam jeho brat. Tak len kráčal a biele svetlo sa pomaličky približovalo. Ako sa približovalo, cítil stále väčšiu a väčšiu úľavu. Ťažoba sveta ho neťažila a opustili ho i posledné kúsočky pocitov a smútku, ktoré v sebe potláčal.

Keď došiel až k bielemu svetlu a ono dosahovalo skoro dva metre do výšky, opatrne k nemu vystrel ruku. Strčil ju do svetla. Na druhej ruke necítil chlad, necítil bolesť, necítil žiadny ostrí nástroj či horozné teploty pekla. Necítil, že by sa mu ruka škvarila.
Skôr naopak. Cítil príjemné teplo a i keď to nevidel, cítil ako mu na ruku dopadajú slnečné lúče a pofukuje mierny vetrík.

Vytiahol ruku zo svetla a obzrel si ju či na nej nie sú nijaké zmeny. Neboli.
Začudoval sa nad tým a chvíľu si dodával odvahy. Nakoniec sa odhodlal a neistým krokom vstúpil do bieleho svetla. Svetlo ho oslepilo, takže musel zatvoriť oči.

Prešiel na druhú stranu a hneď na tvári pocítil teplý jarný deň, šum vetra v korunách stromov a teplé slnečné lúče. Počul spev vtákov a počul bublanie vody. Čo mu prišlo podivné, lebo Crowley ho ,,zabil" na lúke a tam nič z toho nebolo. Prinútil sa otvoriť oči. Ihneď ho zaliala zelená pláň, veľká záhrada s mnohými okresnými drevivami, kríkmi, kvetinovými záhonmy a mnohými listnatými stromami.

Záhrada bola obrovská, taká aká sa nachádza na nádvorí vo Versailles. V jej strede bol posadený veľký dom, možno niekoho letné sídlo a na menšom nádvorí, ktoré pokrýval štrk stála fontána so sochami antických gréckych bohov. V samom strede fontány bol Zeus, ktorý v ruke držal blesk, po jeho pravici bol Poseidón zvierajúci trojzubec, z ktorého tiekla voda a po Zeusovej ľavici bol Hádes, boh podsvetia, pri ktorom ležal trojhlavý gerberos. A Deanovi sa zdalo, že akokoľvek sa pozrel na sochu ozrutného trojhlavého psa, vždy ho jeho štrašidepné oči pozorovali. Pozorovali ho ako potravu.