Angel of Apocalypse

#22.4

                             Tréning

Castiel s Gabrielom sa zjavili pri neveľkom tehlovom dome z červených tehál a čiernou strechou. Dom mal verandu, na ktorej visela hojdacia sieť a v nej bolo pár vankúšov. Pred domom sa tiahol zelený udržiavaný trávnik a tesne vedľa domu stáli ružové kríky. Už na nich neboli a aj listy z kríkov začali opadávať. Okolité stromy už tiež zhadzovali listy, ktoré padali na trávnik a na hojdačku medzi stromami. Gabriel s Castielom si toto dôverne známe miesto dobre obzreli a s týmto domom sa im vynorili aj spomienky. Vedeli čo je to za dom a aj to, čo sa v ňom pred rokmi stalo.
Bol to Sofiin dom. Jej rodisko. Jej stratený a šťastný domov po dobu desiatich rokov. Potom už nič nepovažovala za svoj domov.

Aj pre anjelov boli spomienky bolestivé a Castiel pristihol Gabriela pri tom, ako vyrobil slzu. Možno vážne ľutoval to, čo pred rokmi urobil aj s bratmi. Možno neboli všetci taký bezcitný ako si myslel.

,,Prečo si myslíš, že bude práve tu?" opýtal sa Gabriel Castiela a zotrel si slzy stekajúce po tvári.

,,Ty plačeš?" otočil otázku Castiel.

,,Nie. Len mi vietor niečo fúkol do oka!" odsekol mu Gabriel a zadržal ďalšie slzy, ktoré sa mu spolu s tou jednou tlačili do očí.

Castiel mu položil ruku na rameno. Chápal to. Jacqueline mu chýbala. Nebola ako iný anjeli. Celkovo bola iná. Verná priateľom a rodine, však na prvé miesto nekládla otcove rozkazy. Vždy na špičke jej pyramídy stál niekto koho mala naozaj rada. Castiel vedel, že aj Gabriel si s ňou rozumel. Ona bola ako staršia sestra, ktorá mladšieho súrodenca niečo učí a tiež sa s ním hrá rôzne hry.

,,Chápem!" povedal Castiel a zahľadel sa na dom.

Spomenul si na bolestné spomienky. Na ten čas, kedy Michael a ďalší anjeli nemilosrdne zabili ich sestru a Noaha, ktorý s týmto všetkým nemal nič spoločné. A mali zabiť aj malé nevinné dieťa. Len Boh vedel, ako by sa ich životy vyvýjali ak by Sofia zomrela a nikdy im nevstúpila do životov.

,,Ak si Sofia na nič nepamätá, pôjde na miesto, ktoré dôverne pozná a verí, že ju ochráni! Ja by som tak urobil rovnako!" odpovedal mu potom Castiel na prvú položenú otázku.

Gabriel naňho pozrel. Zdvihol obočie a za obeť mu padol jeden z gumených cukríkov.

,,Zdá sa mi to alebo sa ti to počlevečenie začína páčiť?" spýtal sa ho s úškrnom.

,,Neviem o čom hovoríš!" odbil ho Castiel ani naňho nepozrel.

Byť človekom možno malo občas svoje výhody ale on na žiadne zatiaľ neprišiel. Možno by to bolo iné, keby je človekom a nevie o tomto svete, v ktorom žije.

,,Poďme dnu. Sofia tam možno bude!" povedal Castiel, keď sa naňho Gabriel skúmavo pozeral a nemal sa k slovu.

Castiel vykročil a s ním aj Gabriel. Išli po kamenistej cestičke, vystúpili po drevených schodíkoch na verandu a obzreli sa. Museli byť obozretný, veď čo ak na nich číhal nejaký démon? Alebo čosi horšie?

V okolí nikoho ani nič nevideli a tak sa postavili pred dvere. Tmavé dreve neboli zatvorené ako bývalo zvykom. Tieto boli pootvorené. Ako keby niekto nimi neisto prešiel. Možno ich Sofia a možno niekto iný.

Castiel vykročil, keď ho zastavil Gabriel. V ruke už držal čepeľ a varovne sa naňho pozrel.

,,Pôjdem prvý. Pre prípad, že by to bola Michaelova pasca!" povedal Castielovi a Castiel mu teda uhol z cesty.

Gabriel chytil kľučku dverí a pomaly ich nečujne otvoril. Vkročil dnu a Castiel šiel po ňom. Vkročili do úzkej chodby a pokračovali ďalej. Šli pomaly a potichu, aby sa neprezradili a aby mali aj moment prekvapenia v rukáve.