Toto je moja prvá SPN FF. Neviem či sa mi podarila.
Hlavná postava je Sofia Wagnerová, lovkyňa z pomsty, lovkyňa pre rodinu, ktorá urobila mnoho chýb, za ktoré skončila v pekle.
Po štyroch rokoch však dostala druhú šancu. No podarí sa jej odvrátiť...
Nikto presne nevie, kde sa vzal a kto vyrobil meč, o ktorom si mysleli, že ho vo svätých bitkách niesol sám archanjel Michael, ktorý ho vraj mal dostať od anjela Asmaela. Ale hovorí sa, že tento meč mal poraziť každého nepriateľa cirkvi. Každého démona a každého hriešnika, ktorý sa odvrátil od správnej cesty a od Boha. Mal poraziť každého, kto sa vzoprel vôli božej a samotnej cirkvi.
Či to tak bolo, nik nevie. A o ten, ktorý by to mohol vedieť, je dnes už mŕtvy. A svoje tajomstvo by neprezradil.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hugues de Payanes, zakladateľ rádu rytierov templárov, viedol mnoho krížiackych výprav v mene Boha a bojoval proti nepriateľom. Pri jednej takejto bitke v Turecku proti Turkom, utrpel vážne zranenie. Lekári sa všemožne snažili Huguesa zachrániť, lebo Hugues dodával svojím ľuďom odvahy. Ale nedokázali naisto povedať či sa podarí zakladateľa templárov zachrániť. Rytieri sa zaňho modlili a modlili sa hlavne preto, lebo Huguesom začal triasť zlý duch. Démon ho posadol a nikto nevedel ako mu pomôcť. Jediné východisko bolo, zabiť ho. Ušetriť ho tohto utrpenia. Rytieri to však odmietali, lebo by to znamenalo vraždu a ťažký hriech voči Bohu. No našli sa aj takí, ktorí neboli vo vojne kvôli Božím záujmom. Ale kvôli vidine bohatstva.
Druhé krajiny boli nesmierne bohaté a oni si chceli kúsok bohatstva zobrať. Vedení démonmi a posadnutý túžbou po zlate, sa kruh asi štyridsiatich templárov v noci rozhodlo, že Huguesa zabijú. V mene Boha. Veď ani ten by nechcel, aby jeho najväčší bojovník trpel.
V noci, keď všetci zaspali, rozhodli sa konať. Tridsať deväť templárov obkľúčilo tábor a kapitán vedený zlým dychom zamieril do Huguesovho stanu. Spod bielej róby, na ktorej bol červený kríž, vytiahol dýku a sklonil sa k Huguesovi. Huguesom triasla horúčka a zimnica. Nemohol sa brániť a keď siahol po meči, minul o pol metra. Bol slabý a nedokázal ani vykríkniť na svojho priateľa, ktorý by mu bol pomohol.
Posadnutému templárovi zčerneli oči, chytil Huguesovi ústa, aby nemohol volať o pomoc a ruku s dýkou zdvihol do vzduchu. Nepríjemne sa usmial a Hugues vedel, že je s ním koniec. Nezostávalo mu nič iné ako sa odovzdať do božích rúk. A to aj urobil. Zmieril sa zo smrťou lebo veril vo večný život a začal sa modliť. Prosil o ochranu a aj o to, aby jeho smrť prišla rýchlo a bezbolestne. Neprosil však o svoju ochranu ale o ochranu jeho rytierov a o odpustenie pre posadnutých rytierov.
Čiernooký templár sa zasmial a pustil ruku nadol. Hugues zatvoril oči a čakal bolesť. Čakal, že ucíti studený kov vo svojom tele. Ale bolesť neprichádzala a necítil ani kov ani smrť. Necítil jej chlad. Necítil nič. Jediné čo cítil, bol zvláštny pocit. Akoby bol v niekoho prítomnosti. Niekoho veľmi mocného a nadprirodzeného.
Pomaly sa odvážil otvoriť oči. Jeho oči uzreli svetlo, pred ktorým si ich musel zakryť a oslovil ho hlas: ,,Hugues, prvý templár, neboj sa! Tvoja skúška sa skončila a ja viem, že si verný Bohu!"
Hugues sa zľakol lebo netušil kto poznal jeho meno. Nevedel v koho prítomnosti sa nachádza. ,,Kto si?" zašpekal potichu.
,,Nie je potrebné vedieť moje meno. Čo však potrebuješ vedieť, Hugues, je, že Boh si ťa vyvolil, aby si nosil tento meč pri sebe. Meč Asmaelov porazí každého nepriateľa a s ním uvidíš nepriateľov i skrytých. Dobre ho opatruj, lebo ho budú chcieť zničiť. Poštvú proti tebe tvojich ľudí, ktorí ťa budú chcieť zabiť. Ty sa však nevzdávaj a neboj, lebo Boh je s tebou a s ním aj tvoja ochrana!"
S týmito slovami sa hlas stratil a v stane nastala tma. Hugues si zložil ruku z očí. Cítil sa silný a vyliečený. Po vojnovom zranení nebolo ani stopy. Jásal, lebo to mohol byť jedine boží zázrak. Rýchlo sa opásal a na stole uvidel ležať meč. Lesklý, s dlhou čepeľou, s kožou obalenou rúčkou. Na čepeli bol latinský text, v ktorý v preklade znel takto:
Tento meč je záhubou pre všetkých, ktorí sa postavia voči Bohu.
Hugues naňho pozeral s rešpektom a strachom. Opatrne ho vzal do rúk. Bol ľahký. Vedel, že takýto dar by nedostal, keby s ním Boh nemal nejaké plány. Musel meč strážiť a uschovať.
Pri bitkách vždy na vznešenom koni sedel a do výšky zdvíhal meč. V bitkách však s ním nebojoval, lebo veril v Boha a v jeho ochranu. Bitky vyhrával a so zdesením sledoval a zisťoval, že démoni sú aj v tých najčistejších a najvernejších ľuďoch. Vedel aká bola jeho úloha. Musel týmto démonom zabrániť v ich narastajúcej moci. Stal sa z neho prvý lovec. Asmaelov meč používal pri lovení démonov a mnoho ich s ním skolil. Všetko si zapisoval, aby svoje poznatky mohol predať ďalším lovcom. Stalo sa aj to, čo mu prorokoval hlas.
Jeho priatelia sa postavili proti nemu, chceli mu meč vziať, jeho zabiť a meč zničiť. On sa však vytrvalo modlil k Bohu a ruky démonov sa k nemu nedostali.
Na sklonku života, keď ležal na smrteľnej posteli a smrť pri ňom stála ako stará známa, okolo seba zhromáždil malú družinu templárov - lovcov, ktorým výslovne dôveroval a ktorým hodlal meč zanechať. Však v noci tesne pred smrťou za ním prišiel anjel a toto mu povedal: ,,Dobre si slúžil Bohu, Hugues. Odmena ťa neminie. Meč však nemôžeš odovzdať do druhých rúk. Meč patrí nám a len Boh si niekoho vyvolí, kto ho znova pozdvihne."
,,Urobím ako si žiadaš!" povedal Hugues slabo a skoro slepý pozeral na anjela.
Mal však podmienku. Nevedel kto je a chcel ho spoznať. Videl, že pred ním stojí muž odetý v rúchu templárov a v ruke zviera meč i štít. Však toho vojaka nepoznal.
,,Kto si?" opýtal sa takmer nečujne.
Vojak k nemu pristúpil bližšie a povedal mu: ,,Nie je tebe za potrebné poznať moje meno. Veril si a tým si si zaslúžil božiu ochranu. Preto ti hovorím, odmena ťa neminie!" Vzal si od neho Asmaelov meč a zmizol.
Skoro ráno sa rozozvučali zvony so správou, ktorá sa šírila do ďaleka. Hugues de Payanes, prvý templár, zomrel.
Do jeho domu sa nahrnulo hneď niekoľko templárov. Všetci ale mali čierne oči a sám Hugues by sa zhrozil, keby videl, že i tých najvernejších posadli diablovy démoni. Templári prehľadali celý dom aj hrob. Však telo v hrobe nebolo a s ním zmizli aj poznatky prvého lovca démonom. Zmizli poznatky o démonoch aj o Asmaelovom meči.
Nikto nevedel kde ho hľadať a kto ho môže pozvniesť. Postupom času sa však na tento meč zabudlo a prestalo sa veriť, že by nejaký meč mohol existovať. Len jedny osoby verili, že existuje. Len jedny osoby vedeli, kde meč hľadať. A tými osobami boli, archanjeli, najvernejší boží anjeli.
Tak zase po dlhšej dobe pridávam novú kapitolu. Hádam sa vám bude páčiť ako tie ostatné. Budem rada za všetky ohlasy a hviezdičky 🥰
