Electus - Za múrom (Dokončené)

56. Kapitola

Odrazu som začula tichý zvuk. Znelo to ako váľanie sa kameňov z kopca. Lepšie som sa započúvala. Prichádzalo to odniekiaľ zdola. Po chvíli sa k tomu pridal aj buchot hliny. Kým som si uvedomila, čo to znamenalo, bolo už neskoro. Zem sa mi pod nohami rozpadla v prach a ja som sa s prestrašeným výkrikom rútila do temnoty.

V momente ma obklopil všadeprítomný pach plesne. Spadla som na rovné nohy, ktoré sa mi pri náraze podlomili. Srdce som mala až niekde v hrdle. Nestihla som sa ani zapotácať, keď som si uvedomila, že celá podlaha je nahnutá dopredu. S krikom som sa začala šmýkať po kamennej dlážke. Snažila som sa niečoho zachytiť. Rukami som hmatala korienky, ryhy, kamene... Čokoľvek! No ruky stále narážali iba do hladkej podlahy.

Steny miestnosti boli veľmi úzke a nahnutá podlaha akoby nemala konca-kraja. Pre tmu som netušila, ako dlho sa šmýkam. Stuchnutý vzduch mi narážal do tváre a vlasy mi povievali na všetky strany. Tunel sa začal krútiť, otáčať a moja rýchlosť nabrala nové otáčky. Žalúdok si o tej ceste myslel svoje a ja som s ním v duchu súhlasila.

Odrazu moje telo, znovu prebudené od dávky adrenalínu, spadlo na zem ako vrece zemiakov. Chvíľu trvalo, kým sa mi prestala krútiť hlava. Celá som sa triasla. Rukami som si šúchala ramená, aby som sa aspoň trochu zahriala, no šlo to veľmi ťažko. Bolo tu chladno ako v pivnici. A temno. Rukami som hmatkala všade vôkol seba a snažila sa prísť na to, kde to vlastne som (ak to vôbec chcem vedieť). Vedľa ruky som nahmatala malú paličku.

Pritiahla som si ju bližšie a pomocou nej som sa pomaly pozviechala na nohy. Narovnala som sa. Začala som zhlboka dýchať. Len pokoj. Si celá a nezranená. Asi. To je hlavné. Ruksak mám tiež pri sebe. Len škoda, že som si nezobrala nejakú baterku. Teraz by sa mi jednoznačne zišla. Opäť som si spomenula na Petra a na jeho určite lepšie vybavený ruksak, než som mala ja. Kde asi teraz bol? Žeby aj on bol až pokrk v problémoch ako ja?

Počúvala som či nezačujem nejaké kroky, ktoré by mi napovedali, že tu nie som sama. Z toho pomyslenia mi naskočili zimomriavky. Neviem, čo bolo teraz horšie. Žiť s vedomím, že som tu úplne sama, alebo že tu niekto je, no nevidím ho? Nechcem na to radšej dostať odpoveď.

Nohy sa mi postupne uvoľňovali a adrenalín prestal biť na mozog. Pomocou paličky som sa snažila orientovať v tme. Rozmachovala som sa s ňou všade okolo seba. Asi tri metre odo mňa palička narazila do niečoho tvrdého pričom vydala zvláštny dutý zvuk. Takto to asi nepôjde. Vystrela som pred seba ruku a s prosbou v hlase zašepkala:

„Ignis."

Moju ruku pohltili plamene. Zdvihla som zrak od ruky a prestrašene vykríkla. V momente oheň zhasol. Tep sa mi zrýchlil. To... To... Čo bolo? Žeby? Nie určite sa mi to len zdalo! Znova som sa upokojila a zapálila oheň. Ruka osvetlila kúsok steny, dlážku a... Zaprášenú kostru vedľa mňa.

Takmer som opäť vykríkla, no udržala som to v sebe a sústredila sa na oheň, ktorý ma oberal aj o to málo energie, čo mi ostalo. Pozrela som sa na ňu. Tiahli sa po nej pavučiny. Okrem toho bola celá od prachu, takže bolo jasné, že už tu zopár rokov pobudla. Bola skrútená do klbka a okolo nej bola vyblednutá kaluž krvi. Celú som si ju prezrela. Šaty na nej už dávno zhnili a rozpadli sa na prach. Vedľa bol len zlomený meč a pomliaždený štít. Na hlave mala prilbu a na častiach kostí zvyšky zhrdzaveného železa. Priestor medzi nimi musela kedysi vypĺňať látka. Ako som šla nižšie, uvedomila som si, že jej chýba jedna zo stehenných kostí.

Bolo to divné. Prečo by jej chýbala práve stehenná kosť? Možno vykrádači hrobiek. Alebo ju zožrali potkany. Pozrela som sa na dlážku. Okrem mojich stôp tam žiadne iné neboli. Zrejme som tu bola prvý návštevník za veľa rokov. Začínala som mať zlé tušenie. Moje obavy ešte zväčšil fakt, že rokmi usádzaný prach bol presne tvarovaný do tvaru kosti akoby ju iba niekto pred chvíľou vytrhol z jej miesta. Prehltla som. Pomaly som nasmerovala oheň na moju pravú ruku. V tej chvíli som od omdletia nemala veľmi ďaleko. Prsty pevne zvierali vybielenú stehennú kosť.

S výkrikom som ju pustila na zem. Ustúpila som od nej a zúrivo si utierala ruku do trička. Prudko som dýchala. Môj výkrik sa ešte dlho niesol po celej miestnosti. Tá kostra tu mohla byť strašne dlho... A nikdy sa odtiaľ nedostala. Prehltla som.

Zrazu mi tá miestnosť pripadala ako hladomorňa. Striasla som sa. Prečo som tu vlastne šla?

Z diaľky ku mne doľahli výkriky. Pôvodný plán bol nájsť chodbu a už nikdy nepočúvať hlasy v podzemí. No teraz... Nie je tu žiadna chodba a s kostrou tu rozhodne už dlhšie nezostanem. Nadýchla som sa, pripravená, že robím veľmi zlé rozhodnutie, ktoré potom oľutujem. Opatrne som sa vybrala za výkrikmi.

Ako som kráčala chodbou, hlasy alebo skôr nejaký pojašený fanklub boli čoraz bližšie. Okrem nich som teraz rozoznávala aj zvláštny zvuk. Znelo to akokeby niekto udieral kov o kov. Nevedela som, že kováč potrebuje toľko povzbudzovania. S takým ohlasom by som sa aj ja možno začala učiť matiku. Možno.

Zabočila som do ďalšej chodby. Na jej konci sa črtali dvere. Veľké drevené dvere, na ktorých boli z kovu vyobrazené rôzne podoby smrti. Na jednom bola hlava so šípom medzi očami, ďalší obrázok znázorňoval dvoch bojovníkoch. Jeden sa týčil nad druhým s kopijou v ruke. Ďalší a asi aj najnechutnejší obrázok bol ten, na ktorom chlap visel dolu hlavou a ďalší chlap vedľa neho mu zaživa páral brucho. S hnusom som odvrátila tvár. Donútila som sa prehltnúť a otvoriť dvere.