Electus - Za múrom (Dokončené)

37. Kapitola

S nechápavým výrazom som sa pozerala na čarbanice, ktoré Peter načmáral do piesku pri strome. Dohodli sme sa, že načas si dáme prímerie a budeme spolupracovať, keďže bolo očividné, že sme mali rovnaký cieľ. No Peter nech sa snažil, ako chcel, vždy mu vyšlo číslo sedem alebo šesť. Keď tam dal kolík so šestkou prvýkrát, vnútri sa spustilo tiché tikanie mechanizmus. Peter sa na mňa povýšene usmial.

„Vidíš, vravel som ti, že to nie je nič ťažké. Stačí zapojiť trocha rozumu a máš to," naparoval sa.

Prevrátila som oči stĺpikom.

Sotva to však stihol dopovedať, zem sa pod našimi nohami zatriasla. Petrovi zmizol úsmev z tváre. Pozreli sme sa na seba. Už som otvárala ústa, keď sa pod nami začala hýbať tráva. Odskočili sme práve včas, aby sme sa vyhli pádu. Keď sa zem ustálila, pomaličky som nakukla do diery. Prehltla som. Na dne boli zapichnuté ostré koly.

„Budeme musieť byť veľmi opatrní. Zdá sa, že Kronikár, nech je to ktokoľvek, nemá rád návštevy," povedala som po chvíľke ticha.

Peter sa zamračil a prišiel sa pozrieť, čo som tam našla. Keď zbadal, do akej záhuby sme sa mohli zrútiť, zbledol.

„Fajn, tak to skúsime trochu inak," prisvedčil.

Pod pojmom Skúsme to trochu inak som si predstavila plán. Peter to však iba svižne preskočil a už tam pchal číslo sedem. Strom sa otriasol v základoch. Vyzeralo to nádejne. No len do chvíle, kedy z kôry nevystúpili dve dlhé kovové ramená, na ktorých boli pripevnené plameňomety. Sotva som si to stihla uvedomiť, vystrelili na Petra prúdy divých plameňov. Peter sa rýchlo zohol, odkotúľal sa nabok, no plamene mu zatarasili cestu. Rýchlo sa vyšvihol na nohy, spravil salto, aby sa uhol druhému plameňometu a namieril si to rovno ku mne. Cestu mu však zatarasila ďalšia dávka ohňa. Chcel sa otočiť, no oheň sa rozšíril všade okolo neho. Zadržala som dych. Bol v pasci. Oba plameňomety ho mali na muške. Už som mala v zásobe nejaké zaklínadlo, keď sa pokúsil o čistú samovraždu. Skočil rovno do plameňov.

Nestihla som však ani skríknuť a už bol pri strome, hľadajúc spôsob, ako tie veci vypnúť. No ony ho opäť zamerali. Peter sa pozrel všade naokolo a hľadal únikovú cestu. Železné ramená boli rozžeravené od toľkej paľby. Aj napriek tomu však ďalej nabíjali. Ešte chvíľu a uškvaria ho zaživa. Tesne pred tým, než ho spálili na uhoľ (na to som si už rukami zakryla tvár) spravil ďalšiu hlúposť.

Vyliezol na rameno plameňometu. Visel z neho, zatiaľ, čo plameňomet sa krútil ako blázon a snažil sa ho nejako zasiahnuť. Ten druhý však už bol nabitý a zameriaval na Petra, ten sa pustil tesne pred jeho výstrelom a plameň zasiahol druhé rameno. Prvý plameňomet sa roztavil. Peter sa len tak-tak stihol uhnúť roztavenému kovu. Rýchlo sa odkotúľal k tomu naproti a zatiaľ, čo sa nabíjal, ho jedným kopom poslal k zemi.

Unavene preskočil priepasť a zvalil sa na zem v bezpečnej vzdialenosti od plameňov. Bol celý od sadzí a košeľa mu opäť tlela. Kto by povedal, že ten namyslený idiot dokázal byť aj taký ohybný, keď sa mu chcelo? No vážne! Po tom jeho karate som si myslela, že zručnejší už ani nemohol byť. Nuž, človek by dokázal aj nemožné, keď mal za sebou dve delá vystreľujúce oheň.

Samozrejme, náš problém sa však nijako nevyriešil. Potrebovali sme nájsť správne číslo v čo možno najkratšom čase, pretože čím neskôr by som sa vrátila domov, tým väčšie zaracha by mi hrozilo. A museli sme to tentokrát vyriešiť dobre, lebo nechcela som si ani len predstaviť, čo také by nás tu mohlo ešte čakať. Neostávalo nám teda nič iné, len sa vrátiť k Petrovmu nákresu a skúsiť to odznova.