Electus - Za múrom (Dokončené)

65. Kapitola

* * *

Tigrilupus sa prikrčil a skočil. S výkrikom som sa odkotúľala, čo najďalej. Jeho ostré pazúry minuli moju hlavu len o niekoľko centimetrov. Do nosa mi udrel jeho mäsom skazený dych. Tigrilupus s ľahkosťou dopadol na všetky štyri a otočil sa ku mne. Ticho zavrčal. Ustupujúc som hľadala únikovú cestu. Vtom som si niečo s hrôzou uvedomila. Ocitla som sa na tej istej lúke ako minule. Sen pokračoval. Očkom som mrkla na Tigrilupusa. Vrčiac ako besný sa prikrčil pripravený dokončiť to. Rýchlo som sa postavila na nohy. Tigrilupus to však predvídal. Jedným skokom ma preskočil a zatarasil mi cestu.

Horúčkovito som rozmýšľala, čo ďalej. Zahnal sa po mne labou. Len tak-tak som sa mu uhla. Ustupovala som najrýchlejšie, ako sa len dalo. Tigrilupus mal toho prenasledovania už plné zuby. Nečakane sa rozmachol. Predlaktím mi vystrelila ostrá bolesť. Zvrieskla som pridržiavajúc si zranené predlaktie. Rýchlo som sa rozbehla. Neprebehla som však ani desať metrov, keď som narazila na niekoľko metrov široký zráz. Zastala som. Bola som v pasci. Otočila som sa tvárou k Tigrilupusovi.

Vtom som si spomenula, ako Peter zahnal kobry. Tigrilupus sa prikrčil. Nečakala som. Sústredila som sa a vykríkla:

„Ignis!"

V tom okamihu na mňa skočil. Ruka mi vzbĺkla plameňmi. Zatvorila som oči. Počula som hlasné zakvičanie a bolestný ryk. Otvorila som oči a zhíkla som. S hrôzou som sa pozerala na výjav predo mnou. Tigrilupusovi vzbĺkla laba. Mohol ňou mykať ako len chcel, oheň uhasiť nedokázal. Plamene sa mu pomaly rozširovali po celom tele. Jeho srsť, ktorá sa teraz leskla v žiari splnu potemnela. Vzduch bol presýtený smradom spálenej srsti. Vlčia hlava skuvíňala a plakala a tigria hlasno revala. Tigrilupus mi venoval ešte jeden z jeho vražedných pohľadov. Potom ho plamene úplne pohltili a na mieste, kde pred chvíľou stál ostala iba malá kôpka popola, ktorú hneď rozfúkal vietor.

Zobudila som sa s príjemným pocitom bezpečia. Zacítila som prekrásnu vôňu pečenej ryby. V duchu som si ju predstavila, ako vyzerá. Krásne upečená ryba s hranolčekmi. K tomu ako ozdobu veľký kúsok citróna a zeleninu, ktorú by som samozrejme aj tentokrát vynechala. Už som pomaličky otvárala oči a pritom vravela:

„Nana, mala som veľmi divný sen. Neuveríš mi. Bola som v nejakom strašnom bludisku. Bol tam tiež jeden chla..."

Otvorila som oči a uvidela Petra s Vasilom, ako sa na mňa vyškierajú. Vystrela som sa.

„Na čo tak čumíte?" oborila som sa na nich.

„Ále nič. O čom sa ti to snívalo?" podpichol ma Peter.

Odvrátila som sa od nich a začala si prečesávať vlasy rukou, len aby nevideli, ako veľmi sa červenám. To bolo trápne. Očkom som mrkla na predlaktie a stŕpla som. Cez celé predlaktie sa mi tiahli tri dlhé vyblednuté šrámy. Ako od pazúrov. Po chrbte mi prešli zimomriavky. Bol to predsa iba sen. Alebo nie? Peter si asi všimol môj výraz, lebo úsmev mu zmizol z tváre a vážne sa spýtal:

„Čo sa stalo?"

„Nič," pokrútila som hlavou stále upierajúc pohľad na predlaktie.

„Vôbec nič."

O tej rybe sa mi však nesnívalo. Peter piekol tri ryby na ohni. Samozrejme, teraz sa plne sústredil na mňa a ryby sa samy neotočia.

„Čo keby si sa nestaral o mňa a radšej otočil tie ryby, pretože ich budeme jesť aj so živočíšnym uhlím."

Peter sa rýchlo pozrel na ryby a začal ich horúčkovito obracať.

Nikdy som si nemyslela, že dokážem tak rýchlo jesť. Keď sa pozriem spätne, bolo to moje poriadne jedlo po dvoch dňoch chôdze. Po raňajkách mi ukázali, kde ich nachytali. Za najbližšími dverami objavili veľké jazero. Okolo neho sa tiahol hustý les. Vietor mi jemne fúkal do tváre. Priniesol so sebou aj malé kvapky, ktoré mi ovlažili tvár. Dostala som strašnú chuť na sprchu. Vyzula som sa a kráčala k jazeru. Piesok mi príjemne chladil chodidlá. Vkročila som do vody. Za sebou som počula Petrovo nesúhlasné šomranie. Otočila som sa k nemu.

„Čo to vravíš?"

„Nemala by si ísť do toho jazera. Nevieš, čo za háveď tam môže byť."

„Och, Zoro sa ozval... Prepáč, že neuposlúchnem tvoju radu, pretože už mám po krk toho, aká som spotená."

Kútiky úst sa mu však nezdvihli do úškrnu ako zakaždým, keď som ho takto nazvala. Čo mu dnes bolo? Asi už mal toho všetkého dosť rovnako ako ja. S tým som vošla do vody (ani by mi nenapadlo vyzliecť sa pred štyrmi sliedivými očami) a začala pomaly plávať.

Bolo to úžasné. Po tom všetkom som sa aspoň raz uvoľnila. Po chvíli sa ku mne pridal s natešeným smiechom aj Vasil. Spolu sme sa čvachtali a robili rôzne somariny. Peter na nás dvoch zamračene pozeral z brehu. Keď sme ho volali, aby sa k nám pridal, iba pokrútil hlavou.

„Budem dávať pozor."

„Ale no tak, veď tu nič nie je. Uvoľni sa trochu a poď si to užiť."

Prekrížil si ruky na hrudi.

„Nie."

„Prečo si taký, veď nič sa nám nestane. Tak poď!"

„Povedal som, že nie!" skríkol napajedene.

Potom akoby si uvedomil, akým tónom to povedal, miernejšie dodal:

„Nemám chuť."

Bolo to také nepresvedčivé, že mu ani Vasil neuveril. Iba na mňa hodil spýtavý pohľad. Pokrčila som plecami.