Electus - Za múrom (Dokončené)

89. Kapitola

Pri mojich nohách sa niečo pohlo. Peter sa začal pomaličky spamätávať. Posadil sa a pošúchal si spánky. Až teraz som si uvedomila, že ešte stále držím knihu nad plameňom. Rýchlo som zahasila oheň. Pozrela som sa na otca. Vydával rozkazy svojím mužom. Tí prikývli a rozutekali sa do všetkých strán až na pár vojakov, ktorí boli takí „láskaví", že sa postavili okolo mňa.

Otec sa zahľadel na miesto, kde iba pred chvíľou stál profesor. Zaťal ruky v päsť. Peter sa neisto posadil a začal sa okolo seba obzerať. Zrejme chcel niečo povedať, ale keď ma uvidel, zmĺkol. Naše pohľady sa na pár sekúnd stretli. Potom ho vojaci postavili na nohy. Zobrali ho pred otca, aby vedeli, čo s ním majú robiť.

Ten ich však odignoroval. Konečne si totiž spomenul, že jeho „drahé" dieťa ostalo nepotrestané. Otočil sa a zamieril ku mne. Vystrela som sa. Knihu som si nepatrne skryla za chrbát. Jeho oceľovo sivé oči sa do mňa hlboko zavŕtavali. Hovorili len jedno. Máš problém, dievča. S radosťou som mu v tomto očnom súboji oponovala.

Pár centimetrov od mojej tváre zastal. Musela som zakloniť hlavu, aby som s ním udržala očný kontakt.

„Sklamala si ma. Čakal som od teba viacej rozumu," s týmito slovami ma chytil za ruku a ťahal ma preč.

Ja som sa mu však vytrhla zo zovretia.

„Nikam nejdem!" odvetila som.

Otec sa zatváril, akoby zle počul.

„Vravela si... Nie?"

Oči sa mu nebezpečne zaleskli. Ja som však ďalej nehybne stála oproti nemu.

„Hej," uštipačne som mu odsekla.

„Počul si presne to, čo aj ja," začala som stručne, „nemyslíš, žeby to za to riziko stálo?"

„Netuším, o čom hovoríš."

„Hovorím o mame!"

„Tvoja matka je mŕtva!"

„Moja mama žije! Sám si to počul. Teraz máme možnosť ju zachrániť..."

„Nikde sa nepôjde, Pandora!" zreval.

Ostala som stáť zamrazená jeho náhlym výbuchom zlosti. Akoby si uvedomil, že to trochu prehnal, vystrel sa a tichším, no rovnako ostrým hlasom povedal:

„Nemienim sa na túto tému baviť. Ideme!"

„Ja nie som taký strachopud ako ty, otec!"

„Otec?!" prekvapene zvolal Peter, čím upútal na seba všetku pozornosť.

Muži mu držali ruky za chrbtom. Aj keď sa neprestajne spieral, nebolo mu to nič platné. Popletene sa pozeral zo mňa na otca. Hlavný mág sa zamračil:

„Pandora, kto je to?"

Chvíľu som sa na Petra pozerala. Rozmýšľala som, čo mu odpoviem. Z môjho zadumania ma vytrhol otcov netrpezlivý tón:

„Tak kto je to?!"

Prehltla som. Peter ku mne otočil hlavu. Naše pohľady sa opäť stretli. Ponorená do jeho orieškových očí som odvetila:

„To by som aj ja rada vedela."

Peter zomkol pery do úzkej čiary a odvrátil zrak. Otec musel vycítiť medzi nami napätie, pretože hneď na to vydal príkaz a Petra odvliekli bohviekam.

Otec sa otočil a vykročil smerom k lúke, na ktorej sme sa s Petrom pohádali. Zazrela som tam čierne terénne auto.

Posledné slnečné lúče si razili cestu cez konáre stromov. O pár minút však aj tie zmiznú a ich miesto vystrieda jagot hviezd. Vzdychla som si. Počula som už frázy ako v zlomku sekundy sa mi zmenil celý svet. No až doteraz som takéto frázy nebrala vážne. Netušila som prečo, ale cítila som, že môj malý svet sa pomaly rozpadal na kúsky. Igor bol zradca. Adriána zasa Svetlý mág a s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtva. Peter vo mne videl len peniaze... A mama žije. Retiazka na mojom krku náhle oťažela.

Vybrala som knihu spoza chrbta. Prstami som jemne prešla po pozlátenom symbole. Vďaka tejto knihe som zistila, že nie je každý tým, za koho sa vydával. Už som nemohla dôverovať nikomu. Zložila som si ruksak z chrbta, rozzipsovala som ho a opatrne tam vložila knihu. Pozrela som sa na otca. Trpezlivo vyčkával u auta. Bol dosť ďaleko. Mohla by som zdrhnúť bez toho, aby ma chytil a zachrániť mamu. Alebo ísť k nemu. Spomenula som si na sen, čo sa mi naposledy sníval. Vtedy som si vybrala Tigrilupusa, ktorý predstavoval nebezpečenstvo. Teraz som si tým nebola až taká istá. Naposledy som sa pozrela do lesa.

„Nájdem ťa, mami. To ti sľubujem."

S touto myšlienkou som sa pobrala za otcom. Pripadalo mi to hlúpe, no bol mojou jedinou zárukou. Dosť mi toho tajil, to uznávam. No nikdy mi neklamal. Stál pri aute a čakal na mňa. Nastúpila som doň s pocitom, že som ju hlboko sklamala.