Electus - Za múrom (Dokončené)

49. Kapitola

„Nehovor mi tak!"

Zasmial sa a šiel chodbou ako prvý. Zagánila som naňho, no po chvíli som ho predsa šuchtavým krokom nasledovala. Šli sme v tichosti. Jediné zvuky boli naše čvachtajúce kroky a sem-tam aj dopadajúce kvapky. V svetle Petrovej baterky som si obzerala steny. Bol to obyčajný škaredý betón. Občas sa tam ukázal nejaký nápis v cudzom jazyku namaľovaný pestrými farbami. Na zemi sa kde-tu povaľovali plynové masky a náboje. Nad hlavami sa nám tiahol rad nekonečných potrubí.

„Prečo si šla ku Kronikárovi?" spýtal sa znenazdajky Peter.

Táto nečakaná otázka ma trochu zaskočila.

„Čo ťa do toho?!"

„Nič. Len chcem nadviazať ako-taký rozhovor, pretože to vyzerá, že spolu budeme musieť ešte chvíľu vydržať."

Po dlhšej odmlke som sa ozvala:

„Ty prvý."

Zasmial sa a akoby nič povedal:

„Chcel som zistiť, kým som, a to skôr, ako to za mňa spravia iní. Si na rade."

Rozmýšľala som, ako mu to povedať. Chytila som si mamin náhrdelník a nervózne sa s ním pohrávala.

„Chcela som vedieť, čo sa stalo mame," povedala som opatrne.

Peter pokynul hlavou na znak pochopenia a spýtal sa:

„Zomrela?"

Opäť priama otázka. Začínala som sa cítiť akosi nesvoja. Nikdy sa ma nikto neopýtal či verím, že zomrela. Jasné, bol pohreb, za ním kar a všetko ostatné. Každý túto otázku pokladal za samozrejmosť. Tak prečo by som aj ja nemala? Tichý hlások v mojom vnútri však šepkal inú odpoveď.

„Neviem," odvetila som nakoniec.

Nastalo ťaživé ticho. Každý sa ponoril do vlastných myšlienok a náš sotva načatý rozhovor ostal visieť na bode mrazu.

Chodba sa končila ďalšími dverami. Teda... Kedysi to boli dvere. Teraz to bola len kopa zhnitých triesok sotva pozliepaných do ako-takého tvaru zavesená v pántoch. Jediné, čo na dverách vyzeralo aspoň trochu zachovalo bol veľký žltý znak radiácie.

Peter k nim podišiel a jemne ich potlačil. Ozval sa hlasný vrzgot, ale, na moje veľké prekvapenie, ostali v celku. Opatrne strčil hlavu do dverí. Vydýchol si. Kývol mi hlavou a pobral sa za dvere.

Ocitli sme sa na ďalšej križovatke. Všade boli samé chodby. Narátala som ich spolu osem. V duchu som zastonala. Očkom som mrkla na Petra. Jeho zničený výraz mi prezradil, že ani on nemal s nimi dvakrát príjemnú skúsenosť.

„Tak fajn," zavrčala som, „nech to už máme za sebou."

Peter nešťastne prikývol. Rozdelili sme sa. Ja som šla sprava on zasa zľava.

Nakukla som do prvej chodby a zmraštila tvár. Steny pokrýval rad kovových skriniek, do ktorých by sa mi sotva zmestil kabát. Podlahu tvorila hrubá guma. Všetko by to bolo aj fajn, nebyť toho neporiadku. Vyzeralo to tam ako po dlhej a krvavej vojne. Všade sa váľali rozpučené pomaranče ako padlí vojaci čakajúci na svoj osud. Šťava, červená sťa krv, bola pofŕkaná na všetkých skrinkách v dosahu. Šupky, nahádzané dobre, že nie na plafón, predstavovali zničené brnenia otlčené po masakre, ktorá tu pred pár minútami panovala. Z diaľky ku mne doliehal samý krik, buchot a nadávky. Vtom sa niečo rozbilo. Nasledovala vlna hysterického smiechu, potleskov a hlasného pískania. Bez váhania som prešla k ďalšej chodbe.

Už z veľkej diaľky ma privítal chladný vzduch. Opatrne som ta nazrela. Panovalo tam šero. Chvíľu mi trvalo, kým som si privykla na tmu. Predo mnou sa rozprestierala obrovská pivnica. Veľké okované sudy boli poskladané na seba do dvoch dlhočizných radov tiahnucich sa do tmy. Kde-tu poblikávali LED lampy, ktoré tvorili v chodbe chabé osvetlenie.

V diaľke som zachytila nepatrný pohyb. Žmúriac do tmy som vystrašene o krok cúvla. Zachytila som temnú siluetu muža sediaceho na zemi. Okolo seba mal kopu fliaš. Jednu z nich zobral, odzátkoval a napil sa. Po chvíli si hlasno odgrgol. Zvraštila som tvár nad jeho spôsobmi. Chladný vzduch mi do tváre zavial vôňu alkoholu.

„Idem sa pozrieť do tamtej chodby, jasné? Ty ostaň tu, aby sme sa potom našli," povedal Peter.

Prikývla som a pobrala sa do ďalšej chodby. Ten závan mi stačil na to, aby som vedela, že do tejto miestnosti nevkročím ani za milión.

Ďalšia chodba vyzerala dosť sľubne. Všade bol biely piesok. Do uší mi doliehali vlny rozbíjajúce sa o skaly. Niekde v diaľke som počula škrekot čajok. Zhlboka som sa nadýchla. Zacítila som slaný vzduch. Do tváre mi pofukoval vietor prinášajúci obedňajšiu horúčavu. Počula som dievčenský smiech, dupot nôh a krik. Ani nie o dve sekundy som ich zbadala. Dohneda opálená blondínka, približne v mojom veku, v krikľavo ružových bikinách, utekala pred dvoma chlapcami. Jeden, s ebenovo čiernymi vlasmi, bol určite od nej starší, no ten druhý akokeby jej z oka vypadol, mohol mať asi okolo tých šiestich. Ten s čiernymi vlasmi ju čoskoro dohonil a aj napriek jej hlasným protestom si ju prehodil cez plece a utekal s ňou do vody. Jej brat, namiesto toho, aby jej pomohol, sa iba rehlil ako kôň. Usmiala som sa. To je tá správna chodba.

„Arabelka!" skríkol Peter niekde spoza mňa.

Prudko som sa otočila a pátrala po ňom očami. Nebol tu. V duchu som si vynadala za to, že som nedávala pozor, kam šiel. Opäť som ho počula volať o pomoc. Jeho hlas vychádzal z úplne poslednej chodby. Nečakala som a rozbehla sa ta.

Vnútri bolo vlhko a chladno. Chodbu osvetľovali iba lampáše. Namiesto podlahy tu bola hlina, udupaná od častého používania. Znova som ho počula. Zrýchlila som. Chodba sa prudko zvažovala doprava. Zabočila som za roh a skoro vrazila do zelených dverí pokrytých samými kvietkami. Bez rozmýšľania som otvorila dvere a vrútila sa do nich.