Electus - Za múrom (Dokončené)

68. Kapitola

Bola noc. Iba mesiac mi svietil na cestu. Prechádzala som sa po prašnej ceste plnej veľkých a ostrých kameňov. Svit prikryl celý les do strieborného rúcha. Predo mnou sa nejasne črtala temná silueta nejakého domu. Bola som však príliš ďaleko, aby som niečo rozoznala.

Obloha tmavla. Mesiac nadobudol krvavý odtieň. Do tváre mi náhle začal vrážať ľadový vietor. Zo sebou priniesol aj zmrznuté lístie zo stromov, ktoré ma ostro bodali do tváre. Pozerajúc do zeme som neprestávala kráčať po ceste. Vietor do mňa prudko narážal. Snažila som sa pred ním kryť, no bolo to márne. Z mojich vlasov ostalo už iba vrabčie hniezdo.

Náhle všetok zmätok ustal tak rýchlo, ako začal. Konečne som po dlhej dobe mohla narovnať krk a pozrieť sa pred seba. Zaspätkovala som. Predo mnou sa týčila vila Tenebras v celej svojej kráse a majestátnosti. Spoznávala som tie hrubé a vysoké múry. Poznala som každý jeden centimeter môjho domova. Teraz mi však toto všetko pripadalo hrozne cudzie.

Za mnou sa ozvalo tiché zavrčanie. Chĺpky na zátylku sa mi dupkom postavili. Pomaly som sa otočila. Stál ani nie tri metre odo mňa. Čo však bolo najhoršie, nebolo na ňom ani stopy po ohni. Jeho tigrovlčia srsť sa leskla novotou. Ani náznakom nedal najavo, že naposledy sa rozpadol v prach. Chcela som vykríknuť, no z hrdla sa mi nevydral žiaden zvuk. Tigria hlava lenivo zívla. Zrejme ju už unavovalo chytať ma v snoch.

Na moje veľké prekvapenie si sadol nespúšťajúc zo mňa pohľady. Za sebou som počula známy hrkot. Brána do vily sa otvorila. Neviem prečo, ale mala som nutkanie rozbehnúť sa tam. Zavrieť sa vo svojej izbe a už nikdy z nej nevyjsť.

„Áno, to by si Severín želal najviac zo všetkého."

Strhla som sa. Spoza Tigrilupusa sa objavila žena-mama.

„Je ľahké zavrieť sa za múrom a predstierať, že svet je fajn a nič sa nedeje, však?"

Zaťala som päste. Tento sen sa mi prestával páčiť.

„Čo chceš?!" zavrčala som.

„O chvíľu sa budeš musieť rozhodnúť, kam pôjdeš a kde zostaneš," vyhlásila.

„Och, super! Mám to ale šťastie, že si musím vždy iba niečo vyberať a aj tak je to v podstate to isté!"

„Tak choď za múr!" vyštekla.

Jej prudkosť ma na chvíľu vyviedla z miery.

„Tigrilupus ťa nebude ďalej prenasledovať. Vrátiš sa do vily k otcovi a budeš pokračovať vo svojom každodennom živote akoby sa nič nestalo. Alebo," žena-mama sa nadýchla, „sa postavíš svojmu strachu a tvoj život bude plný napätia, dobrodružstiev a lásky, no aj bolesti, smútku a zrady."

„Ale prečo by som to mala robiť? Prečo práve ja?! Veď na svete je toľko úspešnejších a tisíckrát múdrejších ľudí!"

„Pretože je to tvoje bremeno. Nikto ho za teba neponesie. Prijmi svoj osud alebo sa schovaj za múry a ži ako zbabelec do konca života!"

„Nie som zbabelec!"

„Tak ma o tom presvedč! Bojuj!"

„Veď som bojovala! Utiekla som Tigrilupusovi, zabila dvoch Svetlých mágov, vošla do tohto prekliateho bludiska, prešla cez mäsožravky, zachránila Petra pred rozsekaním na kusy a teraz som sa dokonca postavila pred toho najväčšieho pavúka v histórii! Zdá sa ti to málo?!" pozrela som sa jej rovno do očí a hľadala náznak výsmechu.

Nebol tam. Jej oči pobúrene na mňa hľadeli. Mlčala. Po pár sekundách ticha som sa otočila a vyrazila k vile.

„Podceňuješ sa," šepla po chvíli.

„Ale nevrav! Teraz ležím v bezvedomí dakde v žalúdku tej potvory a ty mi chceš tvrdiť, že sa podceňujem?"

„Áno."

„Áno? To je všetko, čo mi povieš? Jedno hlúpe áno?"

„A čo by si chcela počuť?"

„Svoju mamu!" zvrieskla som z celého hrdla.

Slzy som mala na krajíčku. Prečo mi to robila? Prečo mi pripomína osobu, s ktorou som si bola bližšie, než s hocikým iným?

Na jej tvári sa rozhostil bolestný smútok. Zabodla pohľad do zeme.

„Nie je tvojou úlohou ju hľadať. Musíš nájsť knihy, inak prídeš o viac ako len o ňu."

Nastalo ťaživé ticho. Žena začala hladkať Tigrilupusa po hlave. Ten sa okolo nej obtieral a priadol. Opäť na mňa pozrela priamym pohľadom.

„Rozhodni sa! Nemôžeš žiť v obidvoch svetoch."

Nato žena-mama zmizla v žiare bieleho svetla.

Predo mnou sedel Tigrilupus a zasa unavene zíval. Za mnou sa týčili bezpečné hradby. Rozhodni sa! Rezonovalo mi v hlave. Túžobne som sa pozrela k vile. Tak blízko bolo bezpečie. Domov.