Electus - Za múrom (Dokončené)

Prológ

Stalo sa to v onú noc. V ten večer akoby sa na oblohu vylial atrament, taká bola čierna. Jedine hviezdy žiarili jasne ako oči dieťaťa, čo slzy nepoznalo. Ticho noci bolo takmer hmatateľné. Ani svrčkovia nehrali svoje balady. Vietor nezavial, aby na chvíľu zjemnil pekelnú horúčavu. Ako keby samotná príroda vycítila, že sa dnes večer udeje niečo veľké, na čo budú všetci spomínať tisíce rokov.

Každý bol vo svojich domovoch a spal. Iba stráže sa premávali prastarými ulicami veľkolepého mesta. Podriemkavali na svojich miestach alebo sa lenivo prechádzali sem-tam. Mesiac nesvietil, preto jediné svetlo, ktoré mali, boli hviezdy a fakle, čo vyhasnú o pár hodín.

Za jedným domom sa mihol tieň. Prešiel nečujne popri driemajúcich strážach, ktoré sa sotva držali na nohách. Muž sa opatrne zakrádal od jedného domu k druhému. Odrazu zastal. Plášť okolo jeho nôh nervózne zavial. Spoza rohu začul približujúce sa kroky a smiech. Nečakal, pokým si ho niekto všimne, stúpil na lávku pri dome a s ľahkosťou pierka skočil na strechu domu. Poriadne ani hlasy neutíchli a už jeho plášť vial ďalej temnotou.

Uháňal z jednej strechy na druhú s obratnosťou mačky. Na strechách ho tma ešte väčšmi obklopila. To mu však nevadilo. Mal hviezdy, vystačí si aj s nimi. Vytrvalo skákal ďalej za svojím cieľom. Pred bránou, čo viedla do hradu, zastavil. Zliezol zo strechy a skryl sa opäť do tieňa. Starostlivo obišiel hradskú a šiel popri nej pripravený kedykoľvek sa brániť. Dorazil do blízkosti veľkolepej brány. Plášť si pritiahol bližšie k sebe, aby mu nevial popri nohách. Na pár minút znehybnel a pozoroval okolie. Pri bráne sa lenivo opierali dvaja mladíci. Oštepy držali ledabolo v rukách. O niečom živo diskutovali a nahlas sa smiali. Muž v plášti sa sám pre seba usmial. Chvála Perúnovi za hostinu s vínom. Tých dvoch by teraz poľahky premohlo aj dieťa.

Pomaly sa blížil k hradbám. Šikovne sa prešmykol cez pás svetla, ktorý vytvorili fakle a opäť zmizol v tieni. Veľkou okľukou minul bránu a zamieril k múrom. Zastavil sa, až keď prechádzal dobrých päť minút popri hradbách. Pozorne sa obzeral v temnote. Keď sa uistil, že ho nik nevidel, vydýchol si. Najhorší úsek mal za sebou.

Narovnal sa, vystrel ruky pred seba a začal si potichu mrmlať. Celý svet preňho prestával existovať. Sústredil sa iba na zaklínadlo. Po chvíli sa zdvihol vietor. Začal sa okolo neho zvíjať. Plášť vo vetre splašene trepotal ako vlajky na vežiach. Ruky zaťal v päsť. Okolo neho sa hromadila mágia. Ak by ju neudržal, malo by to katastrofálne následky. Vietor silnel. Muž sa pomaly zdvíhal zo zeme stále si niečo pre seba mrmlajúc. Od sústredenia zmraštil tvár.

Nakoniec pomaly preletel cez hradby na nádvorie. Keď sa jeho chodidlá dotkli zeme, nebezpečne sa zatackal. Stráže pri bráne sa otočili jeho smerom. Rýchlo sa stiahol do bezpečia tieňov a nehybne stál niekoľko dlhých minút. Prichádzali k nemu opierajúc sa o kopije. Viac sa pritlačil do úzadia a zadržal dych. Z rukáva si pomaly vysúval dýku. Mal rozkaz, aby nevzbudil žiadne podozrenie, no títo chlapi by nestihli vydať ani hláska...

Ak by sa priblížili ešte o krok, uvideli by ho. On by vtedy neváhal zakročiť. Veď to robil v mene svojho ľudu. Muži sa však iba slepo obzerali okolo seba. Potom sa obrátili a šli naspäť na svoje miesta neprestávajúc sa smiať na plné hrdlo. Ešte chvíľu tam nehybne stál. V hlave mu hučalo ako ešte nikdy. Počkal, kým sa všetko opäť upokojí, aby jeho kroky opäť jemne narušili ticho noci.

Vošiel do hradu a spamäti vyhľadal trónnu sieň. Potichu otvoril dvere. Oslepila ho ostrá žiara. Naslepo zatvoril za sebou dvere a s rukou napriamenou pred seba sa blížil k trónu. Žiara zosilnela. Vedľa trónu, na bielom podstavci, sa majestátne vypínala Ona. Stelesnenie hrdosti a moci Spoločenstva. Žiarila bielym svetlom ako tá najjasnejšia hviezda, ktorú ako malý pozoroval na oblohe. Počul o Nej veľa chýrov. O jej žiari, kráse a moci. Žiaden opis však ani zďaleka nevystihoval vznešenosť, ktorou disponovala. Akoby sa pred jeho očami rodila samotná mágia. Opatrne sa k Nej priblížil. S úctou si ju premeral a jemne sa po Nej načiahol.

Sotva sa však dotkol drobnej vrstvy prachu, čo za tých pár hodín na Ňu stihla sadnúť, potemnela. Všetko svetlo stiahla do seba a uzatvorila sa. Mužom trhlo od ľaku. Začali Ňou prechádzať jemné vibrácie, až pokým sa nevzniesla do vzduchu a nevybuchla zanechávajúc za sebou kôpku strieborného prachu, ktorý ostal mužovi na rukách. Zhrozil sa. Nemo civel na drobný prach na svojich dlaniach.

Celým hradom sa začali ozývať hlasy vojakov. Muž sa rýchlo spamätal. Strieborný prach si nasypal do koženého vrecka pri páse. Skôr, ako stihli stráže vojsť dovnútra, splynul s temnotou. Vojaci sa ako rozzúrené osy rozutekali po celom nádvorí. Márne sa ho však pokúšali nájsť. Bolo neskoro. Zlodej zmizol bez stopy.