Electus - Za múrom (Dokončené)

74. Kapitola

Celý svet sa mi pred očami krútil. Nemotorne som si sadla a začala vypľúvať piesok. Tí dvaja stáli oproti mne a škerili sa jeden na druhého ako blázni. Peter držal v ruke nejakú tmavo zelenú handru. Vyzeralo to ako... Rýchlo som sa pozrela na seba. Topánky a džínsy, to všetko bolo celé od piesku. Pohľad som zablúdila vyššie. Dívala som sa na svoje bledé brucho a podprsenku. Tí dvaja somári mi mávali tričkom pred nosom a rehlili sa ako zmyslov zbavení. Celá som očervenela ako paprika. A stačilo!

Prudko som sa postavila. Lomcoval mnou hnev ako nikdy v živote. Zo mňa si žiadni vagabundi srandu robiť nebudú! Schytila som Petra za zápästie a vytrhla mu svoje tričko. Bolo celé od piesku. No dobre, ako chcete. Toto je vojna! Začala som tých dvoch mlátiť tričkom hlava-nehlava a neprestala som, kým na ňom nezmizlo aj posledné zrnko piesku. Obliekla som si ho a nahnevane na nich zazerala. Peter sa na mňa lišiacky usmial.

„Stačilo?" prehodil medovým hláskom.

Fľochla som po ňom vražedný pohľad. Myslela som, že ho na mieste zabijem. S očami upretými naňho som vykríkla:

„Čln!"

O pár sekúnd sa vzduch zavlnil a z ničoho nič sa pred nami zjavil čln s dvoma veslami a jednou záchrannou vestou. Bol celý z dreva, namaľovaný na bielo. Po boku sa tiahli tmavomodré vlny. Predok bol natretý na červeno. Bolo tam miesta akurát pre tri osoby.

Vasil hneď skočil do člnu a obsadil miesto v strede. Zobral veslá a začal nimi mávať vo vzduchu. Peter nesúhlasne pokrútil hlavou a zakričal, aby prehlušil vietor:

„Si príliš neskúsený na to, aby si viedol čln. Na tomto mieste budú samé podmorské prúdy. Ak sa do nejakého dostaneme, zabiješ nás! Čln budem ovládať ja."

A už sa pchal k Vasilovi, aby mu zobral veslá. Ten sa najprv nechcel dať obmäkčiť, ale nakoniec predsa len súhlasil, že bude sedieť vpredu. Takže ja budem sedieť posledná. No super! Moja prvá plavba v živote a ja musím sedieť na chvoste! Už som sa chystala nasadnúť, keď ma Peter zastavil.

„Pomôžeš mi ju dať na vodu," povedal a už sa štveral z loďky. Podal mi lano aj s pokynmi.

„Na. Budeš ju ťahať spredu a ja budem tlačiť, dohodnuté?"

Mlčky som od neho zobrala lano ešte stále naňho napálená. Robil, akokeby si môj stále nahnevaný pohľad nevšimol a pobral sa dozadu. Hodila som ruksak do člna, aby sa nenamočil a s lanom v rukách som sa mlčky presunula k prove.

Hneď, ako sa moje chodidlá dotkli morského dna, celou nohou mi prešla vlna bolesti. Silno som zaťala zuby a potlačila výkrik. Slzy som však už zastaviť nedokázala.

Peter sa postavil za loďku, dal signál a spoločnými silami sme sa ju pokúšali dostať do príboja. Nohy sa mi zabárali do piesku. Ruky som mala napnuté na prasknutie, no čln sa odmietal pohnúť. S každým zaprením do hlbokého piesku som cítila oheň v chodidlách. Nakoniec som ucítila nepatrný pohyb. Potom ďalší a ďalší. Asi po piatich minútach mi studená voda siahala po pás. Za chvíľu budeme môcť nasadnúť a plaviť sa. Teda, pod podmienkou, že nás tá kopa dreva unesie.

Ďalej som neúnavne ťahala loď, pokým mi nad hladinou neostala iba hlava. Pustila som sa lana, obišla loď a zamávala na napodiv ešte bledšieho Petra, ktorý bol asi päť metrov odo mňa. Jemu siahala voda iba po plecia. Všimol si ma a opýtal sa:

„Čo je?"

„Myslím, že tu to bude stačiť. Loď..." nestihla som ani dokončiť vetu, keď ma zrazu niečo silné stiahlo pod vodu.

Automaticky som sa nadýchla a zatvorila oči. Potopila som sa. Chlad mi na chvíľu vyrazil dych. Začala som plávať ku hladine, ale silný prúd ma sťahoval ku dnu. Spanikárila som a vypustila pár drahocenných bublín. Začala som metať rukami všade okolo seba, no nepomáhalo to. Prúd ma sťahoval stále hlbšie do neznáma. Do nôh mi udrela bodavá bolesť. Kŕče. Zatínala som zuby, no aj tak ma opustil ďalší kyslík. Nevedela som, ako som hlboko a ani som to nechcela vedieť. Plávala som teda iba rukami. Bolo to však márne. Prúd bol príliš silný a ja som už nevládala.

Párkrát som ešte zahrabla rukami, no bolo mi to na figu. Pľúca som mala na prasknutie. Snažila som sa stále zadržiavať dych, no tlak mi vytláčal vzduch z pľúc. Prestávala som cítiť končeky prstov. Z úst mi vyšli posledné bubliny. Pľúca sa naplnili morskou vodou, telo mi ochablo. Posledné, čo som zaznamenala bol jemný náraz na piesčité dno.