Electus - Za múrom (Dokončené)

70. Kapitola

Miestnosť osvetľoval len jediný ohník v strede. Tiene zo všetkých strán sa k nemu naťahovali akoby ho chceli okradnúť aj o to chabé svetlo, ktoré zo seba vyžarovalo. Pri ňom bolo schúlené do klbka malé telíčko a neskutočne sa triaslo. Ktovie, či od ľaku, a či od zimy. Vasil!

Prehltla som plač, ktorý sa znenazdajky predieral na povrch a zatriasla ním. V momente sa prebral. Oči rozšírené od strachu na nás striedavo hľadeli. Keď si nakoniec uvedomil, že sme to my, začal ma stískať až kosti boleli.

„Ja...Bál som sa. Najprv som si myslel, že...Že ste hneď za mnou, no potom, keď som tu vošiel, boli ste fuč. Bál som sa, že tu ostanem trčať, že ste na mňa zabudli," zafňukal Vasil.

Lepšie som si ho k sebe privinula a čičíkala ho.

Pozrela som sa na Petra, nech mi s ním pomôže, no na moje veľké prekvapenie aj on mal v očiach slzy.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa prekvapene.

„Nič."

„Ale no tak."

„Vravím, že nič!"

Mlčky som naňho hľadela. Malé slzy v očiach sa mu zrazu vytratili.

„Kde sme sa to dostali?"

Neodpovedal.

„Aj ty na to myslíš?"

Opäť mlčanie.

To ma utvrdilo v tom, že aj jemu sa premieta v hlave nejaká smutná spomienka. Ešte chvíľu som Vasila objímala. Potom Peter vyhlásil, že on v tejto miestnosti nestrávi už ani sekundu. Musela som mu dať za pravdu. Bolo to tu deprimujúce aj bez spomienok, ktoré sa mi rojili v hlave. Steny bez okien, všade bola tma až na svetlo vychádzajúce z maličkého ohniska, ktoré osvetľovalo len najbližších pár metrov.

Pátrali sme očami po stiesňujúcej miestnosti a hľadali východ, no žiadny sme nevideli. Dokonca som vyčarovala oheň, aby sme si mohli lepšie posvietiť. Peter sa na tie plamene iba mlčky pozrel a hľadal ďalej. No super! Ešte stále sa ma bál.

Vasil sa ma pevne držal za ruku. Na tvári mal stále slzy, no oči ohromene pozorovali ruku, ktorú olizovali plamene. Iba som sa naňho usmiala a šla ďalej do tmy. Lepšie som si prezrela steny. Nič. Žiadne dvere, dokonca ani diera, ktorou by sme sa odtiaľto mohli dostať.

Vrátila som sa späť k ohňu a prisadla si k zadumanému Petrovi. Keď sa uvelebil aj Vasil, spustil:

„Možno je cesta, ako nás odtiaľto dostať."

„Počúvam."

Nepokojne sa zahniezdil. Ešte chvíľu rozmýšľal a potom pokračoval:

„Čo všetko vieš o Svetlých mágoch?"

„Nuž, nie je toho veľa. Prečo sa pýtaš?"

„Vieš, v čom sme tak odlišní?"

„Vy žijete v mestách, my sme si vybrali lesy," odvetila som prosto.

Nechápem, prečo sa ma pýta na tak jasnú odpoveď.

„A?"

„Čo a? To je všetko."

„Aha."

„Aké aha? Čo som zabudla?"

„A ako spoznáš Svetlého od Temného mága?"

Zastonala som. Začínal sa správať ako Artúr. Keď na mňa ďalej uprene hľadel, iba som pokrčila plecami:

„Podľa oblečenia?" tipla som si.

Peter na mňa vytreštil oči.

„Ty si šla do mesta bez toho, aby si vedela, ako spoznáš svojho nepriateľa?! Čo si si myslela? Že nosíme menovky s upozornením: Pozor Svetlý mág?!"

Zahniezdila som sa. Z Artúra sa z neho rázom stal môj otec.

„Neviem. Myslela som, že sa budete odlišovať... Hocičím, čím by som vás rozoznala od normálnych ľudí. No a? Čo je na tom?" spýtala som sa, keď sa na mňa stále mračil.

No on len pokrútil hlavou a odovzdane si vzdychol.

„Odlišujeme sa mágiou. Dokým Svetlý mág nezačne čarovať, nespoznáš ho."

Usmial sa, keď uvidel môj zhrozený výraz.

„Dajme si príklad. Ak chceš povedzme vzlietnuť, potrebuješ na to vysloviť nejakú formulku, latinské slovo, tak?"

Prikývla som.

„No, a my nepoužívame latinčinu. Namiesto toho sme sa naučili rozumieť živlom. Čiže oheň, zem, voda a vzduch. Zatiaľ chápeš?"

Opäť som prikývla.

„Do dvanástich rokov sa každý učí ovládať všetky živly. No potom každý prejde Elementkou a..."

„Prejde čím?" nechápala som.

„Elementárnou skúškou. To je skúška, pri ktorej zistíš, ktorému elementu rozumieš najlepšie. Ten by si mala rozvíjať, no nikto ti nikdy nezakáže pracovať aj na tých ďalších."

„To znie zaujímavo... Ktorý element ovládaš ty?"

„Váááu, takže aj ty si čarodej?" spýtal sa Vasil celý bez seba.

Peter prikývol. Chcela som znova zopakovať otázku, ale zastavil ma.

„Nato, aby som mohol spraviť, čo chcem, tu musí byť hrobové ticho," dopovedal tajomne až Vasil zatajil dych.

Peter naňho sprisahanecky žmurkol. Potom zatvoril oči. Tvár sa mu rázom zmraštila od bolesti. Bolo jasné, že sa mu v hlave premietajú nejaké zlé spomienky. Nakoniec sa mu tvár pomaly uvoľnila a začali sa diať veci.

Najprv sa kotúľali malé kamienky. Očkom som sa pozrela na Petra. Niečo si mrmlal. Zrazu sa začala triasť celá zem až nakoniec za mnou niečo hlasno praskalo. Otočila som sa k rachotu za svojím chrbtom. Naprieč celou stenou sa tiahla puklina. Stále viac sa rozširovala. Všade okolo nás sa sypal piesok. Hlavou mi preblesol obraz padajúceho stropu. Zatvorila som oči a vyhnala tú myšlienku z hlavy.

Ako na povel sa mi znova začali vynárať spomienky. Prázdne sedadlo v aute. Ja, ako plačem vo svojej izbe. Neskôr smútočný večierok na počesť mojej mami. A tie bodavé prázdne slová Je mi to ľúto.

Niekto ma začal ťahať za rukáv. Strhla som sa. Vasil na mňa vyplašene civel. Chcela som sa ho opýtať, čo sa stalo, keď som si uvedomila zmenu. Všetko akoby sa spomalilo. Pozrela som sa na Petra. Bol celý spotený. Slová už mu nevychádzali z úst tak rýchlo ako pred tým. Nahé plecia mal napäté, celý sa triasol od námahy. Zdalo sa, akoby mu vyslovenie každého ďalšieho slova robilo väčšie a väčšie problémy.

Zaznamenala som ďalší rozdiel medzi nami a Svetlými. Majú oveľa dlhšie zaklínadlá. Ešte chvíľu som pozerala, ako sa trápil. Prišlo mi ho ľúto. Mala som v pláne zatriasť ním, aby prestal, no vtom sa s rýchlym nádychom prebral z tranzu a všetko ustalo. Zadychčane si ľahol na chrbát. Keď popadol dych, vyčerpane povedal:

„Nedá sa to. Niečo mi v tom bráni."