Electus - Za múrom (Dokončené)

85. Kapitola

Ozvalo sa malé puknutie. Temnota, ktorá ma obaľovala sa rázom rozplynula a mňa oslepili lúče zapadajúceho slnka. Prudko som vydýchla. Zmätene som sa posadila. Došlo mi, že moje vidiny sa skončili. Nado mnou stál rozzúrený profesor. Vedľa mňa stáli Peter s Vasilom. Petra držali traja chlapi. Vyzeral ešte horšie ako pred chvíľou. Z nosa mu tiekla krv, od ktorej sa mu zamazala celá hruď. Vasil bol na tom približne rovnako. Obaja unavene dychčali.

Ani som sa nestihla oboriť na profesora, že nedokáže dodržať dohodu, keď ma zdvihli na nohy dva páry silných rúk.

„Konečne sa nám prebrala naša Šípková Ruženka. Povedz, spalo sa ti dobre?"

„Čo sa stalo?"

„Ty sa ma pýtaš, čo sa stalo?! Veď to ty si sa tu zrútila na zem ako mech zemiakov! Ale to už je aj tak jedno. Teraz, keď mám, čo chcem..."

Bolestivo mi chytil ruku, v ktorej som ešte stále držala knihu. Víťazoslávne sa na mňa zaškeril.

„Ideme!" prikázal mužom rozostúpených okolo mňa.

„Počkať!"

„Čo zase?!"

„A naša dohoda? Ja som svoju časť splnila."

„Ach, jasné, tá dohoda. No, vieš, ako sa hovorí. Sľuby sa sľubujú, hlupáci sa radujú. A teraz poďme! Stratili sme už aj tak dosť času."

Muži, čo ma doteraz pridržiavali, mi skrútili ruky za chrbát. Zaťala som zuby od bolesti. Mrkla som na Petra s Vasilom. Neboli na tom o nič lepšie.

Vliekli nás dolu kopcom. Šli sme mlčky. Prvý šiel profesor, hneď za ním Peter, potom Igor, Vasil, Marica a nakoniec ja. Okrem toho, že nás ich muži bolestivo držali za ruky, boli ešte rozmiestnení po všetkých stranách. Akoby sa báli, že nejakým zázrakom ujdeme.

V tom momente sa zdvihol prudký vietor. Stromy sa ohýbali len tak praskalo, lístie mi padalo do tváre a vlasy mi viali vo vetre. Pozrela som sa na Petra. No ten sa tváril rovnako popletene ako ostatní. V diaľke sa dačo tvarovalo. Niečo veľké. Oči sa mi rozšírili od strachu. Zrejme si to všimol aj profesor, lebo hneď začal vydávať rozkazy, ktorým som nerozumela. Peter sa tiež pozeral na tornádo, ktoré sa rysovalo na obzore a zbledol. Vasil mal hlavu celý čas dole. Vnímal rozruch, no bolo mu to zrejme ukradnuté.

Muži okolo nás sa rozbehli jeho smerom. Snažila som sa využiť situáciu a začala so sebou metať zo strany na stranu. Zovretie však nepovolilo, práve naopak. Muži sa ma pokúšali zložiť na zem. Bránila som sa proti tomu, ako som len vládala. Môj boj však netrval ani dve minúty. Muži ma s ľahkosťou pricapili na zem. Vypľula som kus hliny, ktorý sa mi ocitol v ústach. Snažila som sa spierať, ale nebolo mi to nič platné.

Hlasno zahrmelo. Muži vykríkli od bolesti. Zovretie povolilo. Bolo počuť iba ťažký pád na zem. Nečakala som. Rýchlo som sa postavila, pripravená bojovať. Zarazila som sa. Všade okolo mňa tlela tráva. Poobzerala som sa po mužoch. Tí sa váľali na zemi. Očividne v bezvedomí. Z ich bielych uniforiem sa dymilo.

  Hlavu som zdvihla k oblohe. Ťažké mračná občas skrížil blesk. Vietor mi dul do tváre. Tornádo sa približovalo. Horúčkovito som začala pátrať po Petrovi a Vasilovi. Zazrela som ich, ako sa pomaly stavajú na nohy. S úľavou som si vydýchla. Pribehla som k nim.

„Čo sa to deje?" prekrikovala som vietor.

„Čo?!" spýtal sa ma Peter.

Pokrútila som hlavou. Profesora som nikde nevidela. Všetci muži v našom okolí boli v bezvedomí. Očami som po ňom pátrala. Nevidela som ho. Peter ma potľapkal po pleci a ukázal smerom na najbližší kopec. Stála na ňom žena v modrých rifliach a sivom tričku s krátkym rukávom. Blonďavé vlasy jej viali vo vetre.

Spoznala som ju na prvý pohľad. Bola to Adriána. Ešte stále som mala v tom všetkom zmätok. Bolo toho jednoducho priveľa. Najprv sa tu zjavil profesor, potom Igor, Marica a teraz Adriána. Čo tá tu robí? Vôbec by ma neprekvapovalo, keby aj ona sa pridala na ich stranu. Peter ma znova potľapkal po pleci. Teraz však nepokojnejšie. Otočila som sa k nemu. Rukou ukazoval na druhú stranu. Muži sa začali pomaly zbierať na nohy. Medzi nimi stál profesor a napajedene vykrikoval rozkazy. Pozrela som sa opäť na Petra. Ten kývol k Adriáne. Prikývla som, zobrala Vasila za ruku a pustili sme sa do bezhlavého behu. Za nami som počula profesorov krik:

„Zastavte ich! Počujete?! Majú moju knihu!"

Ostatné rozkazy odniesol stále silnejúci vietor. Celí zadýchaní sme sa doteperili na kopec. Necelé tri metre od nás stála ona. Zrejme si náš príchod nevšimla. Vykročila som k nej s cieľom jej to všetko vytmaviť. Nakričať na ňu, ako mohla mi toto všetko urobiť. Bola jediným kľúčom k odhaleniu maminho zmiznutia! Videla ju ako posledná nažive! Ako mohla po celé tie týždne prísť zakaždým na moju hodinu, pozrieť sa mi do očí a s úsmevom mi pozdraviť?

Chcela som ju poklepať po ramene, keď ma Peter zadržal. Mlčky kývol na tornádo, a potom na ňu. Svitlo mi. Tú búrku robí ona. Ale ak dokáže urobiť tornádo, znamená to, že je Svetlá? Vystrašene som sa na ňu pozrela. Odrazu to všetko začínalo pomaly do seba zapadať. Snáď spolupráca zastaví tú spleť tajomstiev a zrád. Mama spolupracovala spolu s Adriánou, lenže v poslednej chvíli sa rozdelili. Pomyslela som na otca, ktorý sa v jej blízkosti tváril vždy dosť napajedene. Pri pomyslení, že som mala za učiteľa Svetlého mága... No, držal sa statočne.