Electus - Za múrom (Dokončené)

22. Kapitola

Hneď, čo mi odbila večierka som vstala z postele a balila veci na cestu. Nebrala som veľa. Iba také základné veci pre prípad núdze. Otcove peniaze, jedlo vo forme müsli tyčiniek, náhradné tričko a malý kľúčik, ktorý sa mi hompáľal na zápästí. Predpokladám, že ku Kronikárovi sa dostanem do dvoch dní. Spýtam sa ho na jednu otázku ohľadom mamy a pôjdem naspäť. Dostanem zdrba od otca, väzenie na dva mesiace, vyslúžim si krivé pohľady učiteľov a život pôjde ďalej. Rýchlo som na seba hodila čiernu bundu a moje obľúbené rifle. Zašnurovala som si svoje popísané tenisky a čakala, kým celá vila stíchne.

Keď odbila polnoc, vyliezla som z postele, zobrala si ruksak a po špičkách som kráčala k dverám. Po tej podlahe chodím roky, no až teraz, v úplnom tichu, som si uvedomila, ako veľmi vŕzgala. Otvorila som dvere a vyklonila sa na chodbu. Nikde ani živej duše. S úľavou som si vydýchla. Vystrela som sa, natiahla ruku a zašepkala:

„Ignis."

Moju ruku okamžite pohltili plamene. Mykla som sa od strachu. Nečakala som, že ten oheň bude tak intenzívny. Toto zaklínadlo som mala z učebnice. Ešte som ho nikdy nepoužila, lebo som sa bála, že niečo podpálim, no teraz...

Pomaly som išla po chodbe načúvajúc a obzerajúc sa za seba. Prechádzala som úzkou chodbou s portrétmi. Ruka s ohňom na nich vytvárala strašidelné tiene, ktoré ešte viac zvýrazňovali ich zamračené tváre. Po celej chodbe boli na boku rozmiestnené stolíky, na ktorých boli svietniky s čiernymi sviecami. Všetky svietniky boli na vlas rovnaké. Dokonca mali aj rovnaké ornamenty. Pod nimi boli krásne vyšívané obrúsky.

Zrazu moje uši zachytili slabý zvuk ozývajúci sa po celej chodbe. Zvuk, ktorý sa stále viac a viac blížil. Bolo to jemné vŕzganie vozíka. Zalapala som po dychu. Rýchlo som sa poobzerala. Musela som nájsť miesto, kde by som sa schovala. Prehľadávala som očami celú chodbu, ale okrem nízkych stolíkov tam nič nebolo. Štvornožky som vliezla pod jeden z nich, zahasila oheň a čakala.

Zvuk vŕzgajúceho vozíka bol čoraz bližšie. Vtom zastal. Počula som, ako si niekto hundre popod nos. Potom škrtnutie zápalkou a tlmené svetlo. Po očku som vykukla a takmer som zhíkla od ľaku. Nado mnou sa týčila Melissa.

Vlasy jej lietali na všetky strany. Mala veľký orlí nos a krutý úsmev, ktorý vyčarovala zakaždým, keď mala nesmiernu radosť. Inač povedané, objavil sa jej, keď som bola až po krk v problémoch. Na sebe mala čisto čiernu pracovnú zásteru. Doslova splývala s temnotou všade okolo.

Rýchlo som sa opäť skryla pod stôl. Podvedome som zaťala zuby. Tá bosorka stála priamo nado mnou. Zadržala som dych. Ak ma nájde, mám isté, že zobudí celú vilu.

Sliedivými očami pátrala po okolí, akoby vedela, že som niekde tu. Zrak jej spočinul na podlahe. Tiež som sa na ňu pozrela. Srdce mi vynechalo jeden úder. Na podlahe bez koberca boli mokré odtlačky tramiek. Očkom som mrkla na podrážku. Pred tým som si ich umyla, aby nikto nenašiel blato z topánok. Zabudla som si ich však osušiť. Melissin krutý úsmev sa ešte viac rozšíril. Vrátila sa k svojmu vŕzgajúcemu vozíku a pokračovala v ceste. Teraz si to však nasmerovala rovno k mojej izbe. Toto som jej dovoliť nemohla. Vyšla som spod stolíka a zakričala prvé, čo mi napadlo:

„Dormitio!"

Ja viem, bolo to hrozne hlúpe, ale aj tak už o mne vedela. V zlomku sekundy sa ku mne obrátila s víťazoslávnym úsmevom, akoby čakala, že sa prezradím sama. Chladne sa na mňa usmiala. Už chcela niečo povedať, ale vtom sa jej prevrátili oči stĺpikom. Celé telo jej ochablo a padla na zem ako mech zemiakov. Rýchlo som k nej pribehla. Chrápala ako chlap. Vyčerpane som sa usmiala. Možno to bolo odo mňa sprosté, takto začarovávať každého, kto mi bol proti srsti, ale veď som utekala z domu, či nie? Budem nad tým premýšľať na druhej strane múra veľmi, veľmi ďaleko od vily Tenebras. Zobrala som si zapálený svietnik a pokračovala do otcovej pracovne.