Electus - Za múrom (Dokončené)

75. Kapitola

„Pandora dýchaš?" spýtal sa ma niekto vystrašene.

Otvorila som oči. Nestihla som ani rozoznať tváre, keď ma niekto obrátil na brucho. Začala som podvedome kašlať a vypľúvať slanú vodu. Niekto ma popri tom udieral do chrbta. Keď som zo seba vyliala asi liter vody, vyčerpane som si ľahla. Pľúca, hrdlo a ústa, to všetko ma pálilo. Niečie ruky ma znova obrátili na brucho a ja som začala dáviť.

Keď som skončila, unavene som si ľahla. Mohutné ruky ma chytili a ochranársky si ma pridržali pri tele. Počula som nejaké hlasy, no nebola som v stave, aby som ich vnímala. Celé telo sa mi triaslo od zimy a vyčerpania. Pootvorila som oči. Všade bola tma ako v rohu. Párkrát som zažmurkala a počkala, kým si na ňu privyknem. Nado mnou sa zjavili dve ustráchané tváre. Peter zopakoval otázku.

Nemo som prikývla. Vasil sa ho pýtal či budem v poriadku a Peter prikývol. Na potvrdenie jeho slov som sa napriek protestom kašľúco posadila. Oprela som sa o bok našej malej loďky a čakala, pokým popadnem dych. Oči ma štípali od slanej vody, ktorá sa mi začala pomaly na viečkach vyparovať. Zdali sa mi byť suché a tvrdé. Akoby stratili všetkú pružnosť.

Peter si ma zamračene prezeral. Vasil ku mne hneď priskočil a stískal ma, až som opäť nemohla dýchať. Peter ho vystrašene odo mňa odtrhol a pozrel sa mi do tváre.

„Si v poriadku?"

Tú otázku mohol položiť pokojne aj sebe. Bol totiž mŕtvolne bledý. Nezmohla som sa na odpoveď, a tak som pokývala hlavou na znak súhlasu.

Dovolila som si vykuknúť z člnu na more. Bolo temné, ale inak úplne pokojné. Poobzerala som sa. Pevninu som nikde nevidela.

„O pár minút zistíme, odkiaľ pochádza zdroj svetla," šepol Peter, akoby mi čítal myšlienky.

„Aha... Jasné... Ja len, že... Ďakujem."

„Nie je za čo."

„Ako si..."

„To je jedno."

„Čože? Má mi byť jedno ako si ma vytiahol z tej vody?"

Peter chcel niečo povedať, ale Vasil ho predbehol:

„Len čo si sa potopila, začali sme na teba volať. Peter sa prebil vlnami a začali sme plávať blízko pobrežia. Keď si sa nikde neukázala, Peter sa zahral na čarodejníka a privolal prúdy, ktoré ťa vyniesli na hladinu. Potom priplával k tebe a priniesol ťa sem. Keď sme ťa vytiahli na čln, nedýchala si a mala si..."

„Modré pery," dokončil zaňho Peter ticho.

Vasil súhlasne prikývol a pokračoval:

„Potom sme sa snažili dostať vodu z tvojich pľúc. Nakoniec si sa rozkašľala a začala dýchať. Potom si začala vracať a..."

„Dobre, zvyšok už poznám," prerušila som jeho rozprávanie.

Nechcela som, aby mi začal hovoriť podrobnosti.

Každým mávnutím pádla sme boli bližšie k svetlu. Ja som sa triasla od zimy aj napriek tomu, že som si navliekla svoje staré čierne tričko. To zelené som šmarila do ruksaku a dúfala, že nezamočí celý obsah ruksaka. Peter pádloval vpredu a zároveň zamračene pozoroval všetko vôkol seba. Svaly sa mu v striebornej žiare striedavo napínali a uvoľňovali. Na jeho obnaženej hrudi sa leskli kvapky slanej vody, ktoré priam vynikali v tom striebornom svetle. Po pár sekundách som sa prichytila, ako naňho zízam. Cítila som na sebe niečí pohľad. Rýchlo som zdvihla hlavu a narazila na Petrov pobavený úškľabok. Zahanbene som odvrátila tvár.

Vasilovi zrejme došli slová, a tak iba nemo zízal dopredu. Všade bolo ticho, ozýval sa iba čľapot vody spôsobený našimi veslami. Po pár ďalších minútach som videla, že Peter je už načisto vyčerpaný. Ponúkla som sa, že mu pomôžem, no on iba pokrútil hlavou. Zamračila som sa, prisadla si k nemu a schytila jedno z vesiel.

„Čo robíš?"

„Pomáham ti!"

„Si ešte vyčerpaná, ja to zvládnem sám!"

„Ach, tí chlapi!" zamrmlala som si.

„Čo si povedala?"

„Vezmem to za teba. Už nie som taká unavená. Zvládnem to!" povedala som a vytrhla mu veslo z ruky až sa zakolísala loďka.

„Ale..."

Nestihol to však dopovedať. Okolo nás sa zrazu objavila obrovská chrbtová plutva a prudko vrazila do nášho člna. Zapotácali sme sa. So strachom som sa pozrela na Petra. Ten stratil všetkú farbu v tvári. Ruky sa mu triasli, trhane dýchal a oči dobreže mu z jamiek nevypadli. Pozeral sa na tú vodu, ako na svojho najväčšieho nepriateľa. Pripomínal mi človeka, ktorý sa bojí výšok, ako stúpa po obrovskom rebríku a náhle sa pozrie dole. Som si stopercentne istá, že ich výraz by bol identický.

Z vody sa vynoril obrovský žralok, schmatol pádlo a spolu s ním aj ešte stále trasúceho sa Petra. Ten zvrieskol, stratil rovnováhu a spadol rovno do vody. Nebyť Petrovho prázdneho miesta a Vasilovej zhrozenej tváre by som neverila, že sa to práve stalo. Už by som tam skočila za ním, keď ma zastavil Vasilov vystrašený pohľad.

„Vasil... Teraz ma počúvaj. Ja... Idem zachrániť Petra a ty..."

„Nie!"

Zažmurkala som.

„Vasil, to je vážne!"

„Nie. Ty ostaneš v člne a ja ho idem zachrániť."

„Máš osem!"

„A gladiátorský výcvik,"

S tým vytiahol nôž, ktorý mal skrytý v čižme a ponoril sa do vody.

Všade zavládlo ticho. Hladina bola pokojná. Až príliš. Pozerala som všade okolo seba, no nikde som nič nenašla. Bola som zúfalá. Pozrela som sa na lúč svetla. Predo mnou sa rysovali temné siluety ostrova. Sme skoro na mieste. Začala som kričať Vasilovo a Petrovo meno. Nikto sa však neozval. Ak tam ostanú ešte chvíľu, dôjde im všetok kyslík. Počítala som čas, ktorí strávili pod hladinou. Päťdesiat sekúnd... Minúta... Minúta a tridsať sekúnd... Och, kde ste chlapci... Dve minúty...

Vtedy sa v mori objavil vír. Zo začiatku bol skoro nepovšimnuteľný, no rýchlo rástol. Nebezpečne sa blížil k člnu až sa zdalo, že ho celý pohltí. Keď som sa lepšie prizrela, videla som tam čiernu siluetu. Zbledla som. Bolo to obrovské. Nemohlo to byť nič iné ako žralok. Predstavovala som si rôzne scenáre, ako mohli tí dvaja skončiť. Jedna myšlienka desila druhú. Pozrela som sa do okolia či neuvidím plávať na hladine dve telá. Nič som však nenašla.