Electus - Za múrom (Dokončené)

63. Kapitola

„Pokladá sa za jeden z vašich symbolov. Je to mýtické zviera. Napoly vlk, napoly tiger. Hovorí sa, že jeho pohľad je smrteľný pre každého, kto sa mu pozrie do očí. Jediný, kto sa dokáže naňho pozrieť a netrpieť v agónii je jeho pán," dokončil.

„A kto je jeho pán?" vyzvedala som naťahujúc sa za fľašou vody.

„Počula si už niekedy o Hlavnom mágovi Spoločenstva Temných mágov?"

Pri vyslovení otcovej funkcie mi zabehlo. Silno som sa rozkašľala. So slzami v očiach som sa opýtala:

„Prosím?!"

„Hlavný mág..."

„Dobre, to mi stačí. Už viem o kom hovoríš."

Medzi nami sa rozhostilo ticho. Nemohla som tomu uveriť. Otcova obrovská moc ma priam desila. A čo bolo na tom najhoršie? Nevedel ju dobre kontrolovať. Mohol ma zabiť, a pritom by o tom ani nevedel.

Škodoradostne sa usmial, keď videl, ako mi pri jeho mene zabehlo.

„Ako sa zdá, aj vlastní sa ho boja."

„Ja sa ho nebojím!"

„Rovnaké priezvisko ťa pred ním neochráni, Nocteová."

„Takto si ma nazval naposledy!"

„Ste rodina?"

A aká blízka.

„Čo ja viem."

„Ale no tak. Neter?"

Hodila som naňho zlostný pohľad.

„Vyzerám na to?"

„Sesternica?"

„Môžeš s tým prestať?"

„Prečo? Mne sa to začína celkom páčiť. Bude to určite jednoduché, keďže najbližšia rodina byť nemôžeš."

Tak týmto ma dostal.

„A to už prečo nie?" spýtala som sa so záujmom.

„Každý predsa vie, že je to vlk samotár. Nikoho nemá a po nikom ani netúži."

Bodlo ma pri srdci. Takže mnou sa na verejnosti zrejme až tak nechválil. Žeby som pre svet ani neexistovala? Som nebodaj jeho malé tajomstvo ukryté za hradbami? Preto som nemohla za celé tie roky výjsť von? Pekné od neho.

„A čo tvoja rodina?" zmenila som tému.

Peter sa začal nepatrne ošívať.

„Ah, nič zaujímavé."

„Ále no táák. Pochváľ sa."

„Nechcem o tom hovoriť," odsekol podráždene.

Výhražným pohľadom mi dal jasne najavo, že sa o tom naozaj nechce rozprávať. Trápila ma však ešte jedna otázka.

„Vasil."

„Čo s ním?"

„Prečo si ho vyslobodil? Niežeby to nebolo správne, ja len..."

Zastavil ma zdvihnutím ruky.

„Keď som šiel preskúmať chodbu, dostal som sa pred vchod do arény. Okamžite sa zo všetkých strán na mňa začali hrnúť muži v čiernom. Zviazali ma a odvliekli do klietky hneď vedľa Vasilovej. Pomohol mi prerezať putá. Vravel, že ak si ich nedám dole, pošlú ma bojovať s nimi. Vtedy som mu sľúbil, že nás odtiaľ dostanem," dopovedal potichu.

S tým sa uložil na bok a poprial mi dobrú noc. Zapozerala som sa do plameňov. Priložila drievko, ktoré som našla v chodbe a premýšľala o otcovi. Prečo mi zatajil, že som langvinistka? Samozrejme, ak by som sa o tom dozvedela o niečo skôr, mágia by mi šla omnoho lepšie. Tiež aj všetky moje vylomeniny a kaskadérske kúsky. Naučila by som sa to ovládať a možno by sa to Rajmundovi nikdy nestalo. Alebo už omnoho skôr.

Začula som Petra hlasno odfukovať. Plameň mu na holej koži vytváral zvláštne tiene. Až teraz som si uvedomila jeho vyšportovanú a silnú postavu. Kožu mal hladkú, až na pár jaziev, ktoré mu križovali chrbtom. Definitívne som sa rozhodla, že mu to nepoviem. Ako by sa asi zatváril, keby som mu povedala, že som jeho dcéra? Už aj tak obaja dosť riskujeme. Poznanie, že je s dcérou Hlavného mága by to rozhodne nijako nezlepšilo. A načo mu to je vôbec vedieť? Veď na konci toho všetkého sa aj tak rozdelíme a každý z nás pôjde svojou vlastnou cestou.

S povzdychom som si ľahla naproti a snažila sa nasledovať jeho príklad. Obracala som sa z boka na bok a hľadala najvhodnejšiu polohu na spánok. Ešte hodnú chvíľu som mala v hlave tornádo myšlienok. Nakoniec ma predsa len zmohla únava a zaspala som.