Electus - Za múrom (Dokončené)

12. Kapitola

Blúdila som po tmavej chodbe. Snažila som sa ísť čo najtichšie, ale mala som taký pocit, že čím viac sa snažím ísť potichu, tým viac sa moje kroky rozliehali. Nikto ma neprenasledoval ani nenaháňal. Zvláštne. Kráčala som ďalej. Pripadalo mi to tu nejako známe. Zrazu odniekiaľ zavial chladný vánok. Striasla som sa od zimy. Vtedy som si uvedomila, že mám na sebe len krátke tričko a kraťasy. Rukami som sa snažila ako-tak ohriať zmrznuté plecia.

Čím ďalej som šla, tým bola tuhšia zima. Po mnohých odbočkách som sa s drkotajúcimi zubami nakoniec dotrepala pred dvere. Boli obrovské. Mohli mať vyše piatich metrov. Len samotná kľučka bola taká veľká ako moja ruka. Za dverami bolo počuť hlasitý smiech a hudbu. Skočila som po kľučke. Hneď, ako som sa jej dotkla, telom mi prešla vlna hrejivého tepla. Neváhala som. Tuhšie som sa chytila kľučky a celou svojou váhou potiahla.

Vošla som do miestnosti plnej ľudí. Hneď som ich spoznala. Boli tam všetci moji učitelia, upratovačky, celá kuchyňa, Nana a.... prekvapene som naňho zízala. Otec? Čo robí Hlavný mág na takejto... párty? A ešte k tomu tancuje s Adriánou!!! Nemo som otvárala ústa. Otec ma zbadal cez Adriánino plece. Niečo jej povedal. Tá sa tiež pozrela mojím smerom. Prikývla, pustili sa a otec ku mne podišiel. Na perách mu hral hrejivý úsmev od ucha k uchu.

Zažmurkala som. Tuším začne otec pozývať do vily očného. Prišiel ku mne a srdečne ma objal. Je v poriadku?

„Tu máme našu malú oslávenkyňu! Páči sa ti oslava?" zvolal, keď ma prestal stískať.

Nie si chorý? Chcela som sa spýtať, ale namiesto toho sa z mojich úst dostalo:

„Je to tá najlepšia oslava, akú som kedy zažila! Ďakujem oci a mami!"

Zaspätkovala som. Dala som si ruku pred ústa. Môj hlas. Preboha, veď som znela, akoby som vdýchla hélium! Rozmýšľala som nad tým, čo som v skutočnosti vypustila z úst. Mami? Oci? Ďakujem? Ja?! Pozrela som sa na Adriánu a dúfala, že mi povie, že je to jeden veľký vtip. Adriánu som však nikde v tom dave nemohla nájsť. Na mieste, kde pred pár sekundami stála, bola... Panebože!

Štíhla čiernovláska v červených šatách. Na nohách mala obuté vysoké podpätky. Krk jej zdobila zlatá retiazka. Nepotrebovala som ísť bližšie, aby som vedela, že sa na nej hompáľalo tlačené písmenko A. Žena podišla k stolu odkiaľ si zobrala fľašu šampanského a veľkú krabicu zaviazanú mašľou. Podišla k nám dvom, žiarivo sa na mňa usmiala a podala mi ruku, ktorú som dychtivo chytila.

„Milá Pan, želám ti všetko najlepšie k tvojim šiestim narodeninám. Aby si bola vždy usmievavá a šťastná ako teraz," zaželala mi mama.
Ja som však nemohla odtrhnúť zrak od jej tváre. Vyzerala presne tak, ako v deň, keď odchádzala z vily. Tie iskričky šťastia v jej očiach žiarili a dávali celému okoliu pocit domova a dobrodružstva. Keď sa na otca pozrela týmto pohľadom, bolo jedno ako veľmi bol nahnevaný. Vždy sa na ňu usmial.
Mama mi prestala blahoželať a dala mi bozk na líce.

Darček však ešte stále nechávali za chrbtom. Počkať! K šiestim narodeninám? Otec sa vystrel, jemne si odkašľal. Hudba sa stíšila a všetka pozornosť sa upriamila na nás.

„Pandora," začal otec, „s mamou sme dlho premýšľali a dospeli sme k názoru, že už si dosť veľká na to, aby si si sama vybrala svoj darček."

Zasmiala som sa opäť tým detinským hlasom:

„Ale oci, veď ten darček má mamka za chrbtom."

„Ja hovorím o druhom darčeku," povedal mi tajomným hlasom a pritom na mňa žmurkol.

Tak moment! On mi dáva na výber druhý darček?! Tu niečo vážne nesedí.

Lepšie som sa poobzerala okolo seba. Boli tam všetci a ešte aj niektorí, na ktorých som si spomínala len matne. Pri stole s kávou stál chudý muž v saku a kravate. Na jeho meno som si už nespomínala. Viem len toľko, že ma učil matiku. Raz som ho však natoľko vytočila, že dostal porážku. Odvtedy som ho už nevidela. Pamätám si, že nikto nechcel nastúpiť na jeho miesto, preto som všetko doberala s otcom a... Boli to moje najhoršie chvíle v živote.

Opäť vyšiel z mojich úst detský hlások:

„Chcem ísť na dovolenku oci! Tam, kde ste sa vy dvaja spoznali. Vonku za múr. "

Všetko v miestnosti stíchlo. Mame a otcovi zamrzol úsmev na perách. Nikto sa nepohol.

Odrazu som to bola zasa ja. Pätnásťročná Pandora v čiernom tričku a obtiahnutých džínsoch. Podišla som k mame, no tá ani mihnutím oka nedala najavo, že ma vníma. Pozrela som sa na ostatných, všetci stuhli. Miestnosť sa ponorila do šera. Ochladilo sa. Prehltla som. Čo sa to deje?

Miestnosťou sa nieslo zlovestné zavrčanie. Stŕpla som. Chĺpky na zátylku sa mi zježili. Začala som plytko dýchať. Je tu. Pomaličky som prechádzala zrakom po celej miestnosti. Nakoniec som ho zbadala v tieni za dverami. Prevrtával ma svojimi krvavočervenými očami. Zalapala som po dychu. Celá miestnosť sa ešte viac zotmela. Sotva som videla otca stuhnutého vedľa mňa. Zviera výstražne zavrčalo.