Electus - Za múrom (Dokončené)

47. Kapitola

Zúfalo som sa pozerala na všetky dvere. Miestnosťou sa niesol môj ťažký povzdych. Neostávalo mi nič iné, len to skúsiť odznova.

Blížila som sa k dverám, keď ma zamrazilo. Z druhej strany bolo počuť kroky. Boli sebaisté a rýchle. Bez najmenšieho zaváhania sa blížili k dverám. Neznámy chytil kľučku a pomaly, akoby bola zhrdzavená ju otváral. Nečakala som, kto sa odtiaľ vyrúti a kopla do nich. Ten, prekvapený nečakaným útokom, spadol na zem ako mech zemiakov. Rýchlo som podišla k dverám a oprela sa o ne. Pozrela som sa pred seba. Miestnosť sa odrazu zatriasla. Steny sa ku mne začali nezastaviteľne blížiť.

Šokovane som pred seba hľadela. Miestnosť sa zmenšila asi na polovicu svojej pôvodnej veľkosti. Dvere sa pod takým nátlakom ohýbali a stonali. Akoby toho nebolo dosť, neznámy sa zrejme prebral z prvotného šoku a opäť sa dobýjal na druhú stranu. Silnejšie som sa zaprela do dvier. Miestnosť mi začala pripomínať malý kumbálik. Prepadla ma klaustrofóbia. Ostatné dvere takýto veľký nátlak už nemohli ďalej vydržať a s hrmotom vyleteli z pántov. Rukami som si skryla tvár pred kopou padajúcich triesok.

Neznámy opäť začal silno búchať do dvier, ktoré ako jediné ostali nezničené. Pevnejšie som sa zaprela, ale proti takému silnému nárazu som už nemala žiadnu šancu. Odsotilo ma na bok. Čo najrýchlejšie som sa postavila. Oslepili ma ostré lúče baterky. Zatienila som si oči pred svetlom a pomaly začala cúvať. Nemotorne som stúpila na kopu triesok a pošmykla sa. Hlavou som narazila o stenu. Zahmlilo sa mi pred očami a na pár minút som stratila vedomie.

Nado mnou sa skláňala hlava. Podľa krátkych vlasov by som tipovala na muža. Niečo mi šepkal. Ako sa mi začal pred očami zaostrovať, silnela aj intenzita jeho hlasu. Zrazu som hľadela do Petrovej tváre. Jemne mnou triasol a hovoril slová tipu:

„Preber sa! Vstávaj! Je mi to tak ľúto. Nevedel som, že si tam..."

Zažmurkala som. Hlava ma bolela. Peter mi pomohol posadiť sa. Hneď na to mi po malých dúškoch podával vodu. Pozrela som sa naňho, keď ma konečne nechal na pokoji a odstúpil odo mňa. Jeho tvár bola skrútená do ustarostenej podoby.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma.

„Bude mi oveľa lepšie, ak na mňa prestaneš tak tupo zízať," odvetila som.

Petrov ustarostený pohľad pominul. Vystriedal ho kamenná maska.

„Fajn, tak ideme."

Postavil sa a začal sa obzerať. Ja som ho so stonaním nasledovala. Hodila som pohľad po stenách a po chodbe. Všetko bolo tak ako predtým. Vpravo odo mňa bola dlhá chodba. Jedine dvere stáli naľavo ako pamiatka všetkého, čo sa tu udialo.

Vykročila som, keď ma však zastavila náhla bolesť hlavy. Oprela som sa o stenu a na chvíľu zavrela oči. Rukami som si začala šúchať spánky.

„Bola si už za týmito dverami?" opýtal sa ma.

Keď sa mi jeho otázka prestala ozývať v hlave, odvetila som:

„Ja som bola za mnohými dverami."

Peter mlčal. Jedným očkom som naňho pozrela. S veľkým zamyslením študoval obrovské dvere vyrobené zo svetlého dreva. Starodávne a sčasti aj narušené termitmi. V hornej časti bolo pribité klopadlo. Boli vsadené do železného rámu. Celé dvere zdobil labyrint ručne vyrezávaných ornamentov.

Díval sa na nich s neutíchajúcou zvedavosťou. Prstom jemne prechádzal po ozdobách, ktoré tu zanechali rezbári, akoby sa mali každú chvíľu rozpadnúť v prach a navždy vymiznúť z tohto sveta. Zvraštil čelo. Ukazovákom blúdil po všetkých priehlbinkách. Krútil sa a nasledoval nekonečnú čiaru. Tá sa zvažovala do strmých a divokých hôr. Cez úzke, spravidla nepriechodné úžiny. Prebíjala sa záplavou kvetov, až dokým ich neodniesla dravá voda. Pomaly schádzal dolu serpentínami, až sa celý výjav zakončil na jednom symbole v tvare zámky.

Náhle od nich odstúpil a zadíval sa na nich s nemým úžasom.

„To je neuveriteľné," šepol.

„Čo?"

Pozrel sa na mňa ako na blázna.

„Toto sú Nemé dvere," povedal to s takou prostosťou, akoby tie dve slová mali všetko vysvetliť.

Keď videl, že ďalej naňho tupo zízam, iba zahundral:

„Neverím, že ste sa o nich neučili, veď v škole o nich dávali hodinové prednášky!"

„Hmm, asi som to prespala," odvetila som vyhýbavo.

Peter sa zatváril veľmi pohoršene, no nech mal na srdci čokoľvek, nechal si to pre seba.