Electus - Za múrom (Dokončené)

61. Kapitola

„Pred pár mesiacmi sme sa so strýkom vydali do bludiska, potrebovali sme peniaze, ktoré by nás uživili. Celú cestu sa strýkovi prihováral hlas, ktorý vravel, že ak nájde a opraví arénu, bude mať z nej obrovský zisk. Po pár dňoch blúdenia sme na ňu aj narazili. Deň-noc sme dreli niekoľko týždňov, kým sme ju dali ako-tak do poriadku. Prvé zisky sme mali z kohútích zápasov. Boli však veľmi malé. Dokým si strýko neobjednal prvých gladiátorov. Potom tie ceny začali stúpať vyššie a z neho sa stal obrovský boháč.

Mali sme dosť peňazí, aby nás to uživilo. Strýko však odmietal opustiť arénu a bludisko. Veľakrát som ho prosil. Dokonca aj na kolenách, no nepočúval ma. Vo svojich očiach videl už iba peniaze. Chcel som odísť aj sám, ale zakaždým ma dvere priviedli naspäť. Blúdil som tak niekoľko dní. Za ten čas bol už strýko taký bohatý, že si zaplatil prisluhovačov, ktorí sa starali o priebeh gladiátorských zápasov a o odchyt nových gladiátorov. Vtedy ma aj chytili. Nevedeli, že som jeho synovec, a preto ma dali k ostatným gladiátorom, kde som bol až dodnes.

„A to sa strýko nezaujímal, kam si zmizol?" spýtala som sa ho, keď dorozprával.

„Jeho nezaujímalo nič okrem peňazí," odvetil mi smutne.

Ľútostivo som sa naňho pozrela. Dobre som vedela, aké to bolo žiť celý život s niekým, kto ťa vždy odignoroval a staral sa len o seba.

„A čo tie jazvy? Bojoval si v aréne?" spýtal sa ho Peter so záujmom.

„Len párkrát."

„Ale zakaždým si vyhral nie? Takže si dobrý bojovník," nadhodila som.

Vasil iba pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.

„Vždy som prehral," priznal sa.

„Ale ako to, že žiješ? Veď zápasy sa hrajú na život a na smrť," pridal sa Peter do vyzvedania.

„Len od pätnástich. Ja mám osem, čiže vyhráva ten, kto dá toho druhého skôr dole."

„A to si tvoj strýko nevšimol, že si v aréne a bojuješ?" opýtala som sa.

„Asi hej, ale zrejme mu to bolo jedno."

Nastalo dlhé ticho. Nikto nemal chuť sa rozprávať. Peter na mňa stále očkom zazeral a mračil sa. Ja som ho trpezlivo ignorovala. Vasil zahundral dobrú noc a ľahol si. O chvíľu už pravidelne odfukoval. Položila som drevo do vyhasínajúcej pahreby. Oheň osvetlil kúsok chodby vrátane Petrovej tváre. Samozrejme, ešte stále sa mračil. Hodila som po ňom spýtavý pohľad. Zrejme si však nechcel vylievať svoje srdiečko, pretože uhol pohľadom a zadíval sa do pahreby. Pre mňa to bol jasný signál na spánok. Otočila som sa chrbtom k nemu a zamrmlala dobrú noc.

„Prečo si mi nepovedala, že si langvinistka? A ešte k tomu Temná?" vyšlo z neho po dlhom čase.

Vedel, že nespím. Veď, kto by aj zaspal, keď celý čas ma prepaľoval tým svojím pohľadom.

„Prosím, zopakuješ otázku? Vieš, práve som sa prebrala z krásneho sna a nie som ešte úplne v realite."

„Si temná langvinistka, je to tak?" šepkal a hlas sa mu triasol od toľkej zlosti.

To ma zarazilo. Vyťahoval tu na mňa pojmy, ktoré som sa „učila" pred dvoma rokmi a ako by to nestačilo, hnevalo ho to.

„Prečo by som mala byť langvinistka," spýtala som sa unavene, ešte stále k nemu otočená chrbtom.

„Nehraj tu na mňa divadielko. Myslela si si, že ti na to neprídem?"

Teraz som bola naozaj zvedavá, čo mu leží v žalúdku, že to nedokázal stráviť.

Otočila som sa k nemu. V podstate svoju polohu nezmenil. Vlasy mal rozcuchané a oči unavené. Obviazanú nohu mal položenú na kameni.

„Peter, ja netuším, o čom to tu točíš, takže, buď mi to láskavo vysvetlíš, alebo..."

„Alebo čo?! Udáš ma, že som s tebou? Zabijú nás oboch."

„O čom to, dopekla, drmolíš?! Prečo by som ťa mala udať? Komu?"

„Nehraj sa na nechápavú," stíšil hlas, „veľmi dobre viem, kto si."

V hlave sa mi zjavil veľký výkričník. Nebodaj až teraz prišiel na to, kto som? Respektíve, kto je môj otec? Ale prečo by nás mali zabiť? Uznávam, otec je v niektorých veciach... Svojský, no nikdy by nič také nespravil. A prečo by som ho mala udať? Nebodaj je to nejaký zločinec?! Jasné Pandora! Sprisahala si sa s nejakým vrahom a ani o tom nevieš. To mám už len smolu. Stretnem prvého chlapca a kto to musí byť? Zabijak. Vrah. Psychopat. Preto tak dobre ovláda bojové umenie. Malo mi to hneď dôjsť! Ale čo má s tým langvinistom?

V hlave sa mi konečne vynorila definícia, ktorú som sa učila ešte hádam v rannom staroveku. Je to človek, ktorý nepotrebuje na mágiu slová. Jednoducho si pomyslí na to, čo chce a ono sa to stane. V histórii boli niekedy ospevovaní, inokedy nenávidení, dokonca až vyvražďovaní. Považujú sa za dar, no niekedy aj za prekliatie rodiny. Záviselo od doby, v ktorej sa narodili.