Electus - Za múrom (Dokončené)

87. Kapitola

Porast bol zo začiatku veľmi hustý. Peter sa snažil prebiť si cestu cez kríky. Knihu som kŕčovito zvierala v ruke. Počula som za sebou krik. Otočila som sa. Adriána bola opäť na nohách a posielala na profesora, Igora, Maricu a ich bandu spŕšky bleskov. Viac som už však nevidela, pretože mi koruny lesa zatienili výhľad. Pozrela som pred seba. Kríky zmizli a nám pod nohami zašumelo lístie.

Vyhýbali sme sa dolinám a priepastiam. Cestou sme vyplašili stádo jeleňov a laní. Začalo ma pichať v boku. Pomyslela som si na Adriánu. Na dýku zabodnutú v jej tele, na jej bolestný výraz... A Peter... Pozrela som sa naňho. Ťahal ma za svetlom, von z lesa. Ktovie kvôli čomu toľko riskoval? Kvôli práci? Bola som iba jedna z úloh v jeho zozname. A ja hlúpa hus som si myslela, že sme boli priatelia! No, mala som s tým počítať, veď predsa... On bol Svetlý, ja Temná. Tak prečo by sme mali vychádzať dobre?

Dobehli sme na malú lúku. Ďalej som už nevládala behať. Pustila som sa Petrovej ruky a zastala. Peter spomalil a prišiel ku mne.

„Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?"

„Som. Nemusíš sa o mňa tak strachovať," odvetila som chladne.

Nechápavo sa odo mňa odtiahol.

„Len sa pýtam."

„Svoju prácu nemusíš brať až tak vážne. Povedz, koľko ti za to dala?"

„Kto by mi mal platiť? A prečo?" stále nechápal.

„Netvár sa ako neviniatko. Dobre vieš o čom hovorím."

„Ne... Netuším o čom melieš. Aká práca? Nemáš halucinácie?" nervózne sa spýtal.

„Halucinácie?! Ja že mám halucinácie?!"

„Tak... Tak som to nemyslel," habkal Peter vykoľajený mojou reakciou.

„Nie? A ako teda?!" vybehla som po ňom.

Prepichovala som ho pohľadom. Prehltol.

„Arabelka," chcel sa ma dotknúť, no ja som ustúpila.

Stŕpol. Nakoniec zvesil plecia a spustil:

„Takto som ti to nechcel povedať..."

„Nie?! A ako? Chcel si mi to vôbec niekedy povedať?"

Mlčal. Začali ma štípať oči.

„Tak vieš ty čo?! Daj sa vypchať! Nikdy ti na mne nezáležalo a ani nikdy nebude!" hovorila som zachrípnuto.

Pozrel sa mi do očí. Zračila sa v nich bolesť. Ignorovala som to a pokračovala:

„Som pre teba iba nejaká úloha, ktorú ti zadala Adriána," nadýchla som sa a pokračovala šeptom, „v bludisku sme sa na niečom dohodli, je na čase dodržať to."

Po líci mi stiekla prvá slza. Zmätene sa na mňa pozrel.

„Aká doh..." svitlo mu, jeho tvár nabrala neurčitý výraz, „táto dohoda."

Prikývla som. Už som nemohla ďalej zadržiavať slzy, a tak som sa mu obrátila chrbtom a zamierila do lesa.

„Arabelka, počkaj! Pandora!"

Dobehol ma a chytil za ruku. Prinútil ma obrátiť sa a pozrieť mu do očí. Jeho orieškové oči. Na prvý pohľad také krásne, no vnútri klamlivé ako celá táto cesta.

„Daj mi pokoj!" skríkla som.

„Vysvetlím ti to!"

Po líci mi stiekli ďalšie slzy. Chcela som sa mu vymaniť zo zovretia, ale nepovolil. Niečo mi tam začal drmoliť, no ja som ho vôbec nepočúvala. Určite by mi aj tak klamal. Začal sa vo mne dvíhať odpor k nemu. To si myslí, že pár slov náhodne stvorených fantáziou to dokáže napraviť? Slané kvapky mi tiekli po lícach už plným prúdom. Chcela som len vypadnúť a zabudnúť na všetko. Lenže on ma stále držal pevne za ruku.

Ozvala sa rana. Medzi nami sa rozhostilo ticho. Ruka ma začala páliť. Pozrela som sa naňho nazlosteným pohľadom. Líce mal celé červené od mojej facky. Vytrhla som sa mu. Nesnažil sa mi v tom zabrániť, iba ma ďalej pozoroval. Vystrela som sa a zhlboka sa nadýchla.

„Tu už nie je čo vysvetľovať."

S tými slovami som sa k nemu otočila chrbtom a zamierila naspäť do lesa. Pre slzy som ani poriadne nevidela, no bolo mi to jedno. Utekala som, čo mi sily stačili. Konáre ma škrabali a lístie pod nohami šušťalo. Za sebou som počula Petrov krik. Pridala som. Kniha ma na hrudi ťažila ako pravda, ktorú mi teraz všetci chrstli do tváre. Vietor ma bičoval zo všetkých strán a snažil sa sušiť slzy, ktoré neustále padali na zem. Nakoniec všetko stíchlo. Obzrela som sa. Za mnou boli len konáre stromov. Zastala som a oprela sa o najbližší strom. Zhlboka som dýchala. Zatvorila som oči a nechala sa unášať tichom lesa.

„Stratila si sa maličká?" zapriadol odporne známy hlas.

Otvorila som oči a zabodla pohľad do profesorovho výsmešného ksichtu.