Electus - Za múrom (Dokončené)

8. Kapitola

Zacítila som vôňu krásne dozlata pečeného kurčaťa... vdýchla som tú arómu ešte raz a hneď som vedela, čo k tomu bude. Ryža a kompót. Vtedy som si uvedomila, že som od rána nič nejedla. Tuším som začala slintať skôr, ako som zaklopala na dvere jedálne. Nanešťastie mi dvere otvoril posledný človek, s ktorým som mala teraz chuť hovoriť.

Predo mnou stála trochu tučnejšia, postaršia žena. Mala oblečené krátke vyblednuté zelené tričko a na ňom prehodenú zásteru. Z hnedých vlasov mala urobený jeden veľký, pevný drdol. Tvár jej križovalo pár vrások, ale jej to bolo odjakživa jedno. Do mojich desiatich rokov to mala byť moja opatrovateľka. Ona však ostala aj naďalej s tým, že potrebujem mať nejakú „výchovu slušnosti", keďže som prišla o mamu. Tie posledné slová síce nikdy nepovedala, ale človek si ich veľmi ľahko vedel domyslieť. Takže bola z nej niečo ako učiteľka výchovy s neobmedzeným počtom minút na vyučovanie.

Stála nado mnou ako búrka pripravená do mňa kedykoľvek vpáliť blesk. Jej väčšinou usmievavá tvár sa teraz mračila. Ruky si dala v bok a spustila príval slov:

,,Ako si mohla urobiť otcovi takú hanbu?!"

A jáj, prichádzalo krupobitie.

„To si musela chudáka pána učiteľa Parcusa odhodiť do steny?! Vieš, ako sa tvoj otec teraz cíti?"

„Určite veľmi dobre! Veď si balí kufre a odchádza preč do Bratislavy," odsekla som jej.

Už mi celý tento deň začínal liezť hore krkom. Posledné, čo som potrebovala bolo dostať zdrba ešte aj od Nany.

Po mojich slovách sa Nane zablýskala v očiach zlosť. Zrejme som to trochu prehnala. Odjakživa nenávidela drzé správanie. Vedela som presne, čo odo mňa chcela počuť a ona neustúpi, kým jej to nepoviem.

„Ospravedlňujem sa za všetky problémy, ktoré som spôsobila, je mi to ľúto," slová vychádzali z mojich úst bez najmenšieho citového zafarbenia.

Nebolo mi to ani trochu ľúto. Napokon, aj tak som s tým nemala nič spoločné. Z vlastnej skúsenosti som vedela, že nepotrvá dlho a touto nešťastnou ceremóniou si prejdem opäť. Ona je jediná, ktorej som nemusela nikdy nič povedať a aj tak vedela, že som opäť niečo vyviedla! Je to neuveriteľné, akoby vycítila, že mám malér. Stačí, že sa na mňa raz pozrela a už vycítila, že niečo nebolo v poriadku.

„Mohla by som sa už ísť konečne najesť? Som už dosť hladná," opýtala som sa čo najpokornejšie.

Vzdychla si.

„Chceš obed alebo ti mám doniesť tvoje raňajky?"

„Meškala som na hodinu a..."

„Tak meškala? Nemeškáš na Artúrove hodiny nejako často moja drahá? Myslím, že by si si mala zapamätať, že každý deň vrátane stried vstávaš vždy o ôsmej."

„Nezvonil mi budík," zaklamala som.

„Ach, ten budík. Odkedy ho vynašli tak sa naň každý iba vyhovára," pokrútila hlavou a odišla zalumujúc pri tom rukami.

Vydýchla som si, keď jej drdol zmizol za rohom do kuchyne. Vstúpila som do jedálne a posadila sa na jednu zo stoličiek, ktoré boli v jednom dlhom rade. Netuším načo potrebujeme toľko miesta na jedenie, keď ja som za celý svoj život videla jesť pri stole maximálne päť ľudí a aj to bolo už hrozne dávno.

Nana mi doniesla tanier, na ktorom bolo kurča so všetkým, čo som predpokladala. Tak isto mi priniesla jablkový džús. V tichosti som sa najedla, napila a odišla do izby.

Poobedie sa neskutočne vlieklo. Sedela som na posteli, počúvala pesničky a hnevala sa na otca. Z chodby bolo počuť zvuky koliesok kufrov. Hlava Spoločenstva temných mágov musela vyraziť ešte dnes. Nemôže predsa dopustiť, aby meškal na tak dôležitú schôdzu. Zahnala som tieto myšlienky. Potrebovala som sa súrne odreagovať. Išla som sa teda naučiť latinu. Stačilo mi otvoriť zošit a vedela som, že sa mi ich v danej situácii nikdy nepodarí natrepať do tej svojej hlavy. Ale čo už. Inú možnosť odreagovania som nemala. Sadla som si za stôl, zasvietila lampu a zízala na pätnásť slovíčok. To bude na dlho.

S hlbokým povzdychom som zaklapla knihu. Ani za svet sa to nenaučím! Odkedy sa mám na vlastné narodeniny učiť? Veď to bolo smiešne! Nemohla som si dať ani deň voľna. Zatvorila som zošit a pozrela na hodinky. Učila som sa sotva hodinu. To na moje mozgové závity dnes stačilo. Ostávala mi približne pol hodina do večere. Rozhodla som sa teda vyskúšať lak na nechty, čo mi darovala Adriána.

Večera nemohla dopadnúť už nijako horšie! Kuchári, vzhľadom na to, čo sa dnes stalo, chceli spraviť môjmu otcovi radosť, a tak pripravili jeho obľúbené jedlo. Krevety so smotanou. Už by som si otvorila ústa a povedala, že si prosím niečo iné, keď ma zastavil Nanin pohľad. Takže som sa donútila zjesť to. Otcovu náladu to však veľmi nezdvihlo. S každým sa rozlúčil a mne povedal na miesto ahoj: Skús to tu nevyhodiť do vzduchu. S tým zabuchol dvere limuzíny a odišiel. Fakt úžasné! Ani si nevšimol, že mám nalakované nechty.