Electus - Za múrom (Dokončené)

54. Kapitola

S krikom som sa stavala na nohy, no bolo už neskoro. Jedna hlava sa ku mne rútila. Vykríkla som a odkotúľala sa z jej dosahu. Jej hlava sa zaborila obrovskou silou do hliny a minula ma iba o pár centimetrov. Okamžite som bola na nohách pripravená na útek. Mäsožravka však bola rýchlejšia. Buchla ma do chrbta, čím ma opäť zvalila na zem. Už sa do mňa chcela zahryznúť, keď ju iná mäsožravka odsotila a začala sa s ňou škriepiť. Vyplašene som sa na nich dívala. Rýchlo som začala cúvať, nespúšťajúc z nich oči. Moja nádej na útek sa však rozplynula s pukotom jedinej vetvičky.

Obidve hlavy sa ku mne rázom otočili, vycerili na mňa papule, čím ukázali rad ostrých tŕňov. V duchu som sa tisíckrát preklínala za svoju totálnu neschopnosť a prinútila sa do zbesilého behu. So sykotom sa na mňa vyhladovane vrhli. Počula som za sebou dve chňapnutia. Našťastie na prázdno. Strach ma však neopúšťal. Ako som bežala, nado mnou sa prebúdzali ďalšie a ďalšie.

Pozrela som sa na malú modrastú bodku predo mnou. Musím povedať, že z výšky vyzeralo modrasté nebo oveľa bližšie. Tie dve sekundy ma však stáli veľmi draho. Okolo mňa chňapla hlava a takmer mi zožrala vlasy. Skríkla som od strachu a zrýchlila. Ak nechcem skončiť na tanieri, nesmiem zastať.

Modrá bodka sa pomaly menila na veľký otvor. Ostávalo len pár metrov. Zaťala som päste a pripravila sa na záverečnú rovinku. Náhle mi do brucha vystrelil bolestivý kŕč. Podmienene som si ho chytila rukou a dúfala, že rýchlo prejde. Nemohla som strácať čas oddychom. Nie, ak som tak blízko. To, čo sa stalo som nepredpokladala ani v najhoršej nočnej more. Mäsožravky predo mnou sklonili hlavy, aby mi zabránili uniknúť.

Namiesto pocitu víťazstva sa do mňa vkradlo zúfalstvo. Nádejne som sa obzrela cez plece. Pigment na tvári mi to však nepridalo. Práve naopak. Túžobne po mne chňapkalo zo dvadsať hláv. Urobila som to jediné, v čo som mohla dúfať. Iná možnosť mi už ani neostávala. Pridala som a skočila na hlavy tých oblúd. Pri dopade som sa však pošmykla na slize a začala sa kotúľať dolu strmým svahom.

Myslela som si, že si na tom kopci dolámem väzy. Zakrývala som si hlavu pred kameňmi a konármi. Zdalo sa, akoby to nemalo konca. To, že spomaľujem som si uvedomila až o niekoľko bolestných minút neskôr. Otvorila som oči a snažila sa dať krútiaci obraz do normálu. Potláčala som nevoľnosť. Roztrasenými rukami som sa snažila posadiť. Vtom sa mi žalúdok nadvihol. Položila som si ruku na ústa a snažila sa udržať jeho obsah v sebe. Hlava ma bolela ako po výbuchu. Srdce som si cítila až niekde v hrdle. Keď som si bola istá, že vracanie mi už nehrozí, skontrolovala som si veci v ruksaku. Zdalo sa, že bolo všetko v poriadku. Vybrala som fľašu vody a napila sa z nej veľkým dúškom.

Po urputne dlhom čase som sa dezorientovane pozrela okolo seba. Bola som uprostred veľkej lúky plnej rozličných kvetov. Les plný mäsožraviek som videla už len ako malú, zanedbateľnú bodku na veľkom kopci. Opäť mi prišlo zle pri spomienke, ako som sa z neho kotúľala. Cítila som sa ako v práčke.

V diaľke som uvidela cválať stádo koní. Rozbehla som sa ta s cieľom nájsť východ. Neprebehla som však ani dvadsať metrov, keď som do niečoho narazila. Zaspätkovala som. Predo mnou sa rozpínala neviditeľná stena. Opäť som sa jej dotkla. Bola pomaľovaná pohybujúcimi sa obrázkami. Hneď, ako som sa jej dotkla, uvidela som steny, strop aj kúty obrovskej miestnosti. To mi pripomenulo, kde vlastne som. V bludisku, ktoré si všetky miestnosti pretvára podľa seba. Aká som len hlúpa. Východ mohol byť kdekoľvek v lese, možno bol dokonca hneď pri skale. Prečo som si myslela, že musí byť práve tu?

Vzdychla som si a pomaly sa vliekla popri stene k obrázku zapadajúceho slnka. Možno som predsa len mala vyliezť na tú hlúpu skalu. Ušetrila by som si kopec námahy. Miestnosť sa zdala byť nekonečnou. Nohy ma sotva niesli. Nakoniec som sa vyčerpane oprela o stenu a hlasno si vydýchla. Stena sa okamžite zhmotnila, takže som vedela, že som takmer na konci. Zatvorila som oči. Nič tu nebolo. Je to ako hľadať ihlu v kope sena.

Neviem, čo ma vystrašilo viac. Či hlas, ktorý sa mi v tom všetkom tichu prehovoril, alebo skutočnosť, že to bola opäť tá žena hrajúca sa na moju mamu.

„Vzdávaš sa?" stále sa ma pýtala tú istú otázku dookola, akoby čakala na to, kedy poviem áno.

„Mala by som?" vrátila som jej to namiesto priamej odpovede.

„To záleží na tebe."

Otvorila som oči a pozrela sa na ňu. Bola ako ona. Tvár, hlas, dokonca aj usmievavé oči. Teraz sa však na mňa pozerali prísnym pohľadom, ktorým ma niekedy obdarovala ak som mala niečo za ušami.

„Prečo mi nedáš pokoj?! Rozplyň sa ako naposledy! Nepotrebujem ťa," posledné slová som skoro nevyslovila.

Netuším, kde sa vo mne nabrala toľká odvaha ich povedať.

„Ak si jednu vec neuvedomíš, tak sa odtiaľ nikdy nedostaneš."

Ironicky som sa usmiala.

„Nevrav, aj ty si si to všimla?"

Neodpovedala mi. Zavŕtavala do mňa ten smutný pohľad, ktorý akoby hovoril: Prečo mi to robíš?

„Čo také by som si mala uvedomiť?" spýtala som sa po chvíli dlhého mlčania.

„Rozmýšľaj," povedala naliehavo.

„To v poslednom čase robím až príliš často."

„Za všetky prekážky v bludisku môžeš len ty sama."

„Akože som chcela preliezať skalu a behať pred mäsožravými rastlinami? Chceš povedať, že som samovrah?!"

„Ak ním chceš byť..."

„Nechcem."

„Tak potom si nerob prekážky."

„Hahaha, to sme sa nasmiali."

„To nebol vtip, Pan," povedala žena - mama a začala sa strácať, „všetko je v tvojej hlave. Bludisko sa ti len prispôsobuje."

Nasledoval malý záblesk a žena zmizla.