Electus - Za múrom (Dokončené)

9. Kapitola

Vošla som do svojej izby a zamkla dvere. Ak by ešte dnes niekto vošiel do mojej izby, asi by som sa neudržala a jednu mu vrazila. Oprela som sa lakťami o parapetu a pozerala na krásny spln. Keď som bola malá, každý mi vravel, že spln je najlepší čas na svetlú mágiu. Preto žiaden temný mág nevyjde za splnu von. No ja som sa na spln Mesiaca vždy rada pozerala. Pripadal mi taký záhadný a magický. A tiež som mala radosť, keď osvetlil les naokolo. Všetko vyzeralo ako postriekané striebrom. Bolo to krásne...

Hodnú chvíľu som sa dívala na les, ktorý obklopoval celú vilu Tenebras. Všade bolo ticho. Jemný letný vánok sa mi pohrával s vlasmi. V diaľke bolo vidieť svetlá mesta. Bolo príliš ďaleko na to, aby som mohla vidieť obrysy. Vždy som snívala o tom, že opustím túto vilu a prvé miesto, ktoré navštívim, bude toto mesto. Ako malá som mala plán, kde všade pôjdem, keď sa z tadiaľto dostanem. Chcela som navštíviť Londýn, Paríž, Rím, Miláno... dokonca New York. No čím som bola staršia, tým viac som si uvedomovala, že sa odtiaľto tak skoro nedostanem.

Po chvíli ma omrzelo dívať sa na svet, ktorý aj tak nikdy nespoznám. Otec stále len dookola opakoval: Až príde správny čas. Zrejme to ostane len ďalším prázdnym sľubom. Pobrala som sa od okna a šla spať.

Bolo skoré ráno. Jemný závoj noci teraz vystriedal nepreniknuteľný opar hmly. Mohlo byť tak päť hodín. Pošúchala som si nevyspaté oči a snažila ich prebrať k životu. Opäť som sa nevyspala. Od mojich štrnástich narodenín mávam všelijaké nočné mory. Najprv boli krátke a nie veľmi časté. Väčšinou to bolo raz za dva týždne, no postupom času sa to stále zhoršovalo. Začínala som to mať každý druhý deň, boli dlhšie a stále sa opakovali minimálne tri scenáre. Každý z nich končil mojou smrťou, ale to bol iba taký detail. Posledné dva týždne sa mi však snívalo stále to isté. Jediné, čo sa menilo bolo prostredie. Pointa však ostala rovnaká. Ja som utekala, ono ma to doháňalo. Niečo sa mi stalo. Nevládala som, spadla som, spomalila... záležalo na tvorivosti. A zvyšok... striasla som sa pri pomyslení na jeho krvavočervené oči.

Pokúšala som sa opäť zaspať, ale bolo to jednoducho nemožné. Po hodine tvrdohlavého ležania v posteli a predstierania, že spím, som to vzdala. Otvorila som oči a započúvala sa. Zo záhrady sa niesol šuchot a praskot vetvičiek. Bola to Nana so záhradníkom Nikolajom Flosom. Väčšinou sa o záhradu staral iba Nikolaj, ale keď mala Nana viac času, čo rozhodne teraz má, chodila mu pomáhať. Navyše, aj slepý by videl, že tí dvaja sa mali radi. Vždy, keď nebol nablízku môj otec, bolo počuť, ako sa spolu smejú. Teraz, keď je preč, mali kopu voľného času.

Ešte chvíľu som počúvala, ako sa na niečom chichotali a pobrala sa do každodennej rutiny. Tentokrát som mala prvú latinčinu. Poponáhľala som sa do jedálne. Čakali ma tam dve volské oká. Rýchlo som ich do seba nahádzala a utekala do triedy. Bolo presne deväť. Adriána tam už určite bola. Snažila som sa ísť čo najnenápadnejšie, aby si ma nevšimli nejaké upratovačky. Hlavne nie Melissa. Bola to tá najhoršia ženská v celej vile. Vždy mala oči všade. Ak som niečo vyviedla, bola to prvá osoba, ktorá o tom vedela. Ona hlásila otcovi všetko, na čo mi prišla. Bola ako duch. Vždy sa zjavila tam, kde bol problém. Hliadka celej vily. Najviac sa zabávala, keď mohla na mňa žalovať. Už ako malá som sa jej strašne bála. Jedným slovom, bola to bosorka.

Zadychčane som prišla k dverám. Položila som ruku na kľučku, keď v tom som tam počula zvuky.

„Buď ticho!" ozval sa tichý ženský hlas.

Stŕpla som.

„Ja že mám byť ticho! Ja?!" ozval sa teraz o niečo hrubší mužský hlas.

„A kto tu asi celý čas melie?!"

„Preboha, už buďte ticho! Adriána, umlč ho, prosím ťa! Nemôžem to už ďalej počúvať," zavrčal muž so silným talianskym prízvukom.

Bolo mi veľmi divne. Na sto percent je tam Adriána s nejakými chlapmi. Pomaly som stlačila kľučku a otvorila dvere.