Stokrát som oľutovala, že som sa tak unáhlene doňho pustila. Už dávno som stratila pojem o čase. Zdalo sa mi, že tým tunelom leziem celé hodiny. Niekedy sa stáčal do ostrých uhlov inokedy zasa zmenšoval, až som sa musela plaziť. Najviac ma prekvapilo, že tunel nikdy nešiel smerom dole. Musel byť upravený mágiou inak by som bola asi sedem metrov nad zemou. Najprv som cítila pod sebou len chladné tehly. Potom sa to však postupne a plynule menilo z podlažia na zeminu.
Dúfala som, že čoskoro sa dostanem na jeho koniec. Po asi polhodinovej ceste s neprestajným šomraním a stonmi som sa konečne doštverala k malým dreveným dvierkam. Chrbát ma už neznesiteľne bolel od toho plazenia a nosenia batohu. Spoza dvierok svietilo svetlo, ktoré ako tak osvietilo koniec chodby. Boli to obyčajné drevené dvierka s hrozne malou kľučkou. Sňala som si zo zápästia retiazku s kľúčikom a strčila ho do zámky. Plynulo zapadol. Otočila som ním. Zámka zapriadla. S búšiacim srdcom som pomaly otvorila dvierka.
Konečne som videla aspoň pod nohy. Nebolo to perfektné, hoci bol mesiac v splne. Les bol strašne hustý a na čistinku, ako som neskôr spoznala, dopadalo minimum svetla. Hľadajúc strechu vily som očami blúdila po okolí. Nakoniec som ju zbadala v diaľke ako malé svetielko v strede lesa. Hoci bol večer, les bol plný zvukov. Počula som žblnkotajúci potôčik, hukot sovy a šelest listov v korunách. So zatvorenými očami som sa zhlboka nadýchla. Studený čerstvý vzduch mi príjemne vial do vlasov. Voľnosť! Konečne po toľkých rokoch. Pomaly som otvorila oči a s úsmevom som sa vydala v ústrety slobody.
Pomaly som sa zakrádala tmavým lesom potkýnajúc sa o každý koreň, ktorý mi stál v ceste ( a verte mi, bolo ich dosť). Myslela som si, že väčšiu smolu som mať ani nemohla. No nič. Bola som preč, a to bolo hlavné. Ak toto bola tá najhoršia vec na mojej ceste, tak som sa nemusela ničoho báť. No moja dobrá nálada sa vyparila hneď, ako som cez tŕnisté kríky uvidela až priveľmi známu čistinku. O nie... To nebolo možné! Prerazila som si cestu aj cez posledné tŕnie a bezradne sa obzerala. Bola to tá istá čistinka, na ktorú som sa dostala z toho tunela. A teraz kadiaľ? Pohľad mi spočinul na malej čiernej húštine. Za pokus nič nedám. S tým som si prehodila ruksak na druhé rameno a pobrala sa ďalej.
Myslím, že môj orientačný zmysel za veľa nestál, keďže som aj po druhýkrát narazila opäť na tú samú čistinku. Len som teraz pre istotu vyšla z opačnej strany. Bolo to na zaplakanie. Dokázala som prejsť cez rozum celému služobníctvu vo vile. Dokonca aj Melisse. A zastaví ma jeden strašne pomotaný les a... Stŕpla som.
Odrazu všetko stíchlo. Húkanie sovy ustalo, dokonca aj potok znel nejako tichšie. Pomaly som sa otáčala po celej čistinke napínajúc uši či predsa len niečo nezačujem. Ticho lesa zrazu preťalo dlhé zavytie. Po tele mi prebehol mráz. Stála som tam ako skamenená. To nie je možné! Nemohol to byť... Veď predsa... So strachom som sa rozbehla opačným smerom dúfajúc, že sa mi to iba snívalo.
Moje malé dobrodružstvo sa menilo na jednu veľkú doživotnú traumu. Už som v lese blúdila asi hodinu. Fantázia mi pracovala na plné obrátky. Asi jej prišla vtipné, že by som do konca tejto noci úplne zosivela. Spoza každého stromu na mňa hľadeli dva páry krvavočervených očí. Začínal sa mi zrýchľovať dych.
Našťastie som sa na čistinku už nedostala. Les sa preriedil. Už tu nebola taká tma. Pozrela som sa na oblohu, ale okrem mesiaca, ktorý mi pekne osvetľovať cestu, som nič nevidela. Žiadne hviezdy. To nebolo fér! Prvýkrát som von a ani hviezdy som si nemohla poriadne obzrieť. Za mnou som počula prasknutie vetvičky. Stŕpla som. Počúvajúc zvuky lesa som sa otáčala okolo vlastnej osi. Nič.
Potešil by komentárik, či mám pokračovať s kapitolami, alebo nie.
Ďakujeeem, vaša namida1
أنت تقرأ
Electus - Za múrom (Dokončené)
الخيال (فانتازيا)Prvá časť zo série ELECTUS Odmalička túži opustiť vilu Tenebras. Prísnosť otca jej to však nikdy nedovolila. Vedená snom a starým denníkom uteká naprieč svetom hľadať mamu a znak Spoločenstva temných mágov, ktorý nikto nevidel už celé stáročia. Sve...
