Electus - Za múrom (Dokončené)

30. Kapitola

„Nie, zúbková víla," odvetil mi ironicky a rukami si odhrnul pšeničné vlasy.

„Môžeš mi povedať, čo tu robíš?" zasipela som naňho.

„Aj ja ťa rád vidím, Arabelka, a nie je za čo. Aj nabudúce," povedal to veselo, no jeho tvár mala k radosti veľmi ďaleko.

Už vstával, keď som nakoniec zamrmlala:

„Vďaka."

„Tuším som nepočul."

„Vďaka za záchranu. Bez teba by som to nezvládla. Spokojný?"

„Úplne," odvetil chlapec.

„Aj sa mi predstavíš? Alebo ťa mám naveky prezývať Zoro?"

Usmial sa nad mojou otázkou a po krátkej pauze povedal:

„Som Peter a ty, Arabelka?" spýtal sa podávajúc mi ruku.

„Pandora."

Ignorujúc jeho ruku som sa postavila a začala sa oprašovať.

„Pandora Nocteová?"

Zažmurkala som.

„Odkiaľ to vieš?!" vyštartovala som po ňom.

Nepatrne ním myklo.

„Povedzme, že jeden profesor to vykrikoval v kaviarni," odvetil opatrne.

„Aha. A tvoje priezvisko?"

„Ortus."

„Ako to, že si sa tu tak z čista-jasna zjavil? Opäť?"

Nedbalo mykol plecami.

„Bol som v správny čas na správnom mieste. Čo sa nedá povedať o tebe. Si veľmi odvážna, keď si sa rozhodla naštvať Consiliusa a o Hliadke ani nehovoriac. Dávaj si pozor, môžu ti to ešte pekne osladiť," s tým sa otočil a odkráčal si svojou cestou.

Chvíľu som naňho mlčky pozerala, ako sa strácal za jednou z bytoviek. Potom som vykročila opačným smerom.

Prešla som cestu, ktorá ma delila od autobusovej stanice. Nachádzali sa tam tri dlhé rady vybetónovaných nástupíšť. Nad každým z nich bola urobená strecha. Podľa času na mape som mala ešte desať minút, kým autobus príde. Takže som mala celkom slušnú časovú rezervu. Očami som blúdila po číslach, a hľadala to moje. Vtom mi padol zrak na skupinku mužov v bielych oblekoch s rovnakými znakmi na rukávoch ako mali tamtí dvaja. Hliadka. Utvorili malý polkruh a vzrušene o niečom debatovali. Nenápadne som sa skryla za jeden zo stĺpov, čo podopierali strechu stanice a započúvala som sa.

„Takže to je všetko, čo o nej vieme?" ľútostivo sa spýtal muž najbližšie pri mne.

„Ja viem, Richard, je to hrozne málo, ale pán Consilius sa od zlosti takmer pretrhol... Môžeme byť radi, že nám ponúkol aspoň nejaké informácie," povedal niekto v strede hlúčika.

Zrejme vedúci tejto skupiny.

„To hej, od zlosti nedokázal ani len hovoriť. Bol taký červený a opuchnutý v tvári ako balón," ozval sa s hysterickým záchvatom smiechu ďalší muž niekde z druhého konca.

Potom však jeden dodal:

„Ale teraz vážne. Temný v meste? To neznamená nič dobré. Možno Severín..."

„Nespomínaj toho, koho nemusíš!" zahriakol ho Richard a vzdychol si.

„Nuž čo, nič sa nedá robiť. Zhrňme si to. Hľadaná osoba sa volá Pandora Nocteová. Má krátke čierne vlasy, čierne tričko a čierne nohavice roztrhnuté na kolenách. Podľa Consiliusa by mala približne o osem minút nastúpiť do autobusu, ktorý ju odvezie do Bardejova..."

Oprela som sa chrbtom o stenu a zavzdychala. Tušila som, že budem mať problémy so Svetlými, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude za takýchto okolností. Ten starý plešatý namyslený cap! Ako ma mama mohla poslať k niekomu tak...Tak... Nemohla som nájsť žiadnu vlastnosť, ktorá by presne vystihovala človeka, akým bol on. Z môjho zamyslenia ma prebral hlas:

„Takže, teraz sa všetci dostavia na svoje určené stanoviská! Poďme! Poďme! Chcem tu vidieť pekne urobenú akciu."

Všetci sa začali rozmiestňovať na strategických miestach okolo celej autobusovej stanice. Bolo neskoro. Mala som minimálnu šancu dostať sa odtiaľ preč a nieto ešte do autobusu. Bola som v pasci a bolo len otázkou času, kedy by ma dostali.

Striehli ako supy. Obzerali sa po celej stanici a zrejme im bolo fuk, že sa na nich všetci cestujúci podozrievavo pozerali. Zrazu jeden z mužov niečo zamrmlal do vysielačky a všetci, na ktorých som dovidela sa pustili pomaly jedným smerom. Pripomínali mi svorku hladných vlkov, ktorá sa pomaly blížili ku svojej koristi dávajúc si dobrý pozor, aby to korisť zistila v poslednej chvíli, keď už bude neskoro. Na moju smolu sa všetci blížili ku mne. Zaťala som päste. Úspešne som odolala otcovi a všetkým z vily, prežila som ohavné zviera, dokonca aj toho otravného Zora som sa zbavila... A teraz ma má zastaviť banda nejakých somárov?! To ani náhodou!

Začali ma pomaličky obkolesovať zo všetkých strán tvoriac pri tom obrovský kruh okolo celej stanice. Pripomínali mi živú slučku, ktorá sa stále viac a viac sťahuje okolo svojej obeti, kým jej úplne nedôjde kyslík.

Oblial ma studený pot. Odo mňa ich delilo asi dvadsať krokov. V duchu som ich počítala. Zatvorila som oči a čakala kým kroky dôjdu až ku mne. Keď som sa dostala k osemnástke, kroky zastali. Otvorila som oči a pozrela sa, čo sa stalo.

Jeden z nich stál pri nejakom dievčati, ktoré telefonovalo. Plakala a silno gestikulovala neprestávajúc si pritom držať koleno. Mala na sebe čiernu mikinu so zajkom na chrbte a uškami prišitými ku kapucni. Ten chlap nad ňou stál ako sudca, pripravený vyniesť rozsudok. Dievča si ho všimlo, až keď na ňu padol jeho tieň. Ukázal jej odznak a posunkom jej naznačil, aby zložila. Urobila presne to, čo jej kázal a mobil si strčila do vrecka mikiny. Chvíľu sa s ňou ticho rozprával. Nakoniec jej prikázal, aby si dala dole ruku z kolena. Najprv krútila hlavou, no keď jeho tón znel prísnejšie a naliehavejšie, poslúchla. Na čiernych rifliach odhalila veľkú dieru na kolene a pod ňou tržnú ranu, ktorá krvácala.