Electus - Za múrom (Dokončené)

26. Kapitola

S úľavou som si vydýchla. Najskôr sa mi to len zdalo. Pozrela som sa pred seba. V diaľke som už rozoznávala hranicu lesa s jednou obrovskou lúkou. Usmiala som sa. Ten najhorší úsek budem mať o chvíľu za sebou.

Bohužiaľ, moja sebadôvera netrvala veľmi dlho. Znova sa totiž ozvalo jedno dlhé, do kosti prerážajúce zavytie. Úsmev mi zamrel na tvári. Bolo omnoho bližšie ako minule. V tichom lese som počula jemné praskanie vetvičiek. Moja odvaha sa vytrácala spolu s farbou na tvári. Nečakala som až sa zo mňa stanú skoré raňajky a rozbehla sa čo mi sily stačili.

Moje nočné mory opäť postúpili o level vyššie, hoci som si myslela, že to už nebolo možné. Do noci sa ozvalo tretie zavytie. Srdce mi vyhlásilo kolaps. Prehltla som všetky nadávky na svoju adresu a horúčkovito rozmýšľala nad nejakým plánom. Dobre. Vedela som, ako sa končia všetky moje sny. Tentokrát to tak nesmelo byť. Nedopustím to!

Tryskom som sa predierala lesným porastom. Moju rýchlosť však hneď stlmilo pošmyknutie na blate. Ako-tak udržiavajúc rovnováhu som sa šmykom blížila k doline. S výkrikom som sa kotúľala dole prudkým svahom. Rukami som sa snažila chrániť si hlavu pred kameňmi, ktoré sa predo mnou vynárali. Snažila som sa niečoho zachytiť a spomaliť to, no všetky korene sa mi šmýkali pod zablatenými teniskami. Pozrela som sa pred seba. Oh, nie. Predo mnou sa rozprestieralo obrovské tŕnisté krovie. S výkrikom som si chránila rukami tvár.

Náraz bol bolestivejší než som si myslela. Tŕnie mi doškrabalo ruky, potrhalo nohavice a zachytilo pár prameňov vlasov. No ani tŕnie ma úplne nezastavilo. Šmykom som sa cez neho kotúľala ďalej.

Po splašených sekundách som sa konečne zastavila. Celý svet sa so mnou točil. Snažila som sa premôcť a vstať, no márne. Ležala som tam vyvalená ako placka pripravená na servírovanie. Odrazu som za sebou počula praskot vetvičiek. Vyplašene som sa postavila a snažila sa udržať ako-tak v rovnováhe.

Zastavila som sa v malom hájiku, ktorý bol zo všetkých strán obklopený hustým porastom. Moje oblečenie bola samá diera. Zatvorila som oči a poriadne sa započúvala. Opäť sa ozvalo vrčanie. Bolo to blízko. Bližšie, ako by som si priala. Podľa dvoch rozličných zvukov som tipovala na dva netvory. Dva pekne vyhladované netvory. Začala som cúvať, no narazila som do stromu. Otvorila som oči dúfajúc, že sa mi už nebude točiť celý svet.

Zviera, ktoré som videla pred sebou vyzeralo ako z laboratória šialeného vedca. Malo to dve hlavy, jednu tigriu, jednu vlčiu. Dva chvosty sa tej oblude spájali do jedného veľkého a hrubého. Tam, kde bola vlčia hlava, bolo tigrie telo a opačne. A tie oči... Vyschlo mi v ústach. Tie oči by položili na zem každého človeka. Ani môj otec by pred nimi určite neušiel. Rozdávali viacej strachu než všetky otcove činy a slová dokopy.

Mozog mi hovoril: Bež! Utekaj, kým je ešte čas! No nohy ma neposlúchali. Jeho pohľad ma zmrazil na mieste. Doslova. Cítila som, ako mi stŕpli končeky prstov na rukách, nohy som si už vlastne ani necítila. Do môjho podvedomia sa vkrádal dotieravý hlas: Nepozeraj sa mu do očí! Utekaj! Nestoj tam ako priklincovaná! Časť mňa chcela ten hlas počúvnuť, no druhá sa chcela vpíjať do jeho strašidelných očí a navždy prejsť do zabudnutia.

Približovalo sa to. S každým jeho krokom moje odhodlanie ochabovalo. Začali sa mi podlamovať kolená. Počula som šuchot vetvičiek a hlas, ktorý mi stále šepkal, aby som utekala. Prichádzal však z nepredstaviteľnej diaľky.

Už bol odo mňa asi na meter. V podstate by som sa ho mohla dotknúť, keby všetku moju pozornosť neupútavali jeho oči. To moje nohy už nezvládli. Zrútila som sa ako mech zemiakov, neschopná ani najmenšieho pohybu. Stále som však nemohla odtrhnúť zrak od jeho očí. Jeho vlčia hlava spustila dlhé, do kostí prerážajúce vytie. Prešiel mi mráz po chrbte. No ja som to vnímala, ako jemné vibrácie. Netýkalo sa ma to. Nevnímala som už nič. Bola som taká slabá, že som sa už ani nedokázala ďalej pozerať... Do tých... Krvavočervených očí smrti.