Electus - Za múrom (Dokončené)

79. Kapitola

Tma. To bolo spočiatku jediné, čo som videla. No potom sa predo mnou začali vynárať farby, ktoré pomaly tvorili obraz. Stála som v riedkom lesíku. Všade okolo mňa boli krásne brezy a staré mohutné vŕby, ktoré s každým pohybom zavŕzgali. Do nosa mi udrel pach rybaciny. Skrútila som nosom. Kde som sa to dostala? Zrazu som začula krik a hneď na to šplechot vody. Vyšla som z lesíka. Na brehu obrovského jazera stál chlapec. Vyzeral asi o hlavu vyšší odo mňa. Zamierila som rovno k nemu.

„Ahoj, čo sa stalo?" zakričala som za ním.

Neodpovedal. Nahnevane si niečo mrmlal popod nos.

Skúsila som to znova.

„Haló! Stratila som sa. Môžete mi povedať, kde to vlastne som?"

Opäť ticho.

Už som bola takmer pri ňom, keď som si niečo všimla. Zdal sa mi akýsi povedomý. Ako keby som ho už kedysi videla. Bol vysoký, s vyšportovanou postavou. Nevedela som presne určiť, odkiaľ ho poznám. Možno to bol jeden z otcových známych, ktorí k nám zavítali raz ročne.

„Vraj, kedy už konečne dospeješ? Veď obchod je len obchod! Hlavné je zarobiť a blá, blá, blá. Naša rodina to robila po celé generácie. Len tvoj otec bol výnimka a pozri ako skončil! Vydaj sa v jeho stopách a skončíš rovnako ako on!" nahnevane spustil chlapec, čím prerušil všetky moje myšlienkové pochody.

„Musíš sa vzchopiť. Si predsa môj vnuk a to niečo znamená!"

Spoznala som ho. Bol to Peter. Netuším, o čom to bľabotal a prečo si ma nevšimol. Prišla som k nemu a položila mu ruku na rameno. Vtom som stŕpla. Moja ruka ním prešla akoby som bola len duch. Vyľakane som sa na ňu pozrela. Dotkla som sa jej. Pocítila som teplo. Vydýchla som si. Ešte stále žijem.

Peter zobral ďalší kameň a hodil ho opäť do jazera. Pozoroval, ako skáče na hladine a potom pomaly padá na dno. Tak ako môj otec. Zľakla som sa. Ozývalo sa to všade. Vzduch bol odrazu nasýtený trpkosťou. Odvtedy, čo sa otec nechal utopiť nejakou mafiou sa z môjho života stalo peklo. Všimla som si, že hoci to hovoril, neotváral ústa. Žeby to boli jeho myšlienky?

Sadol si do piesku a rukou si odhrnul šticu neposlušných vlasov. Zobral ďalší kameň a pohadzoval si ho v ruke. Nazrela som mu do tváre. Takú zlosť som v ňom ešte nikdy nevidela. Určite mal chuť niekoho poriadne tresnúť do tváre. No on si len vzdychol. Nakoniec hodil kameň do vody a z vrecka bundy vybral poskladaný papier. Celá zvedavá som mu nakukla cez plece a čítala.

Milý pán Ortus,

v najväčšej núdzi Vás žiadam, aby ste si prečítali tieto riadky. Poznala som Vášho otca. Vždy bol spoľahlivý a bezodkladne si plnil svoje povinnosti. Prijmite preto odo mňa úprimnú sústrasť nad jeho osudom. Zároveň Vás však žiadam, aby ste zastúpili svojho nebohého otca a išli na menšiu misiu. Za úlohu by ste dostali ochrániť jednu osobu. Musí to ostať v úplnej tajnosti. K tomuto listu Vám dávam jej fotku. Neodpovedajte, prosím, na túto správu. To, ako ste sa rozhodli, zistím po čase. Máte na rozhodnutie tri dni. Ostatné údaje, ktoré potrebujete, máte v prílohe.

List som si prečítala trikrát, no stále som nechápala, prečo by Peter mal dostať takýto list. Zrazu mi skrsla myšlienka. Čo ak bol na ceste niekoho zachrániť, lenže mal plné ruky práce so mnou? Najprv ma zachránil pred Tigrilupusom, potom pred tým šialeným profesorom a nakoniec šiel so mnou do bludiska len pre to, že Kronikár povedal, aby sme ta šli spolu. A jeho osoba tam naňho možno čaká a zisťuje, že nepríde... Ja som taká hlúpa! Ako som mu mohla vôbec dovoliť, aby šiel so mnou?!

V diaľke som započula kroky. Ako na povel sme sa obidvaja otočili. Oproti som videla chlapca, ktorý sa ženie tak rýchlo až ho pichá v boku. Bol približne v Petrovom veku. Keď bol konečne pri nás, od námahy fučal.

„Ty sa teda vieš zašiť, človeče! Zháňam ťa už polhodiny."

„To musí byť dosť naliehavé, keď si prišiel až sem," zašepkal so štipkou zlosti, „tak spusti."