Electus - Za múrom (Dokončené)

88. Kapitola

    Nestihla som ho ani obdariť nejakou pikantnou poznámkou, keď jeho muži hodili Petra k mojim nohám. Letmo som sa naňho pozrela. Bol očividne v bezvedomí. Zo spánku mu tiekol malý pramienok krvi. Na rukách sa mu začali objavovať prvé modriny.

„Myslela si si, že ti to len tak prejde," posmešne začal profesor, „chyba!"

„A teraz, ak dovolíš, rád by som si niečo zobral."

Významne sa na mňa pozrel. V hlave mi dunelo. Mala som toho už plné zuby. Kvôli tej knihe som stratila mamu, Adriánu, Igora... Dokonca ani Peter nebol tým, za koho som ho považovala. Vyzývavo som sa pozrela do Consiliusových očí. Boli chladné... Skoro ako otcove. Až na to, že v nich bol aj záblesk šialenstva.

„Fajn," vyštekla som, „chceš ju? Tu ju máš!"

Zdvihla som knihu na úroveň mojich očí. Muži okolo nás sa zomkli tesnejšie. No skôr, ako sa ma mohli dotknúť som vykríkla:

„Ignis!"

Druhá ruka mi vzbĺkla plameňmi. Všetci šokovane zastali. Knihu som držala nad ohňom. Vážne som sa pozrela na profesora.

„Ešte krok a kniha ľahne popolom!" vyhrážala som sa.

„To neurobíš!" vystrašene skríkol profesor.

„Myslíš?" provokatívne som sa usmiala.

„Si rovnaký blázon ako je aj tvoja matka!"

„Bola," zasyčala som, „už je osem rokov mŕtva."

Priznať si jej smrť zabolelo viac, ako som si myslela. Profesor sa však nad touto poznámkou začal smiať ako zmyslov zbavený. Vtedy mi naozaj pripomínal šialenca. Keď ho konečne prešiel záchvat smiechu, spýtala som sa:

„Čo je tu smiešne?!"

„Alexandra Izabela Nocteová-Cantetová žije!"

Tie slová mi vyrazili všetok vzduch z pľúc. Jej celé meno mi v hlave hučalo ako vodopád. Poslednýkrát som ho počula na jej pohrebe. A teraz sa dozviem... Nie, to nie je možné! Ruka s knihou sa mi zatriasla.

„Klameš!" vykríkla som.

„Aj ja by som si to želal, ale, bohužiaľ, je to pravda," pozrel sa mi priamo do očí, „a ak s týmito hlúposťami neprestaneš tak..."

„Tak čo, Consilius?" ozval sa spoza mňa ľadovo pokojný hlas.

Všetci primrzli na mieste. Profesor zbledol minimálne o tri odtiene. Pre strom, o ktorý som sa opierala, som toho muža nevidela. Ani som nepotrebovala. Ten hlas by som spoznala kdekoľvek a kedykoľvek. Bol to hlas, pri ktorom sa každému rozklepú kolená. Patril totiž môjmu otcovi.

Profesor pozbieral posledné zvyšky odvahy. Vystrel sa a neuvedomujúc si vážnosť tejto situácie povedal:

„Ááá, jeho Maličkosť, Hlavný mág Spoločenstva Temných mágov, sa dostavil. Osobne."

Samoľúbo sa uškrnul. Zrejme netušil, čoho bol môj otec za takýto „prejav úcty" schopný. Ústa sa mi rozšírili do nepatrného úsmevu. Si mŕtvy, starec. Totálne mŕtvy.

Všetko sa odohralo hrozne rýchlo. Otcova ruka po jeho poznámke vystrelila ako šíp. Magická sila mu oblapila krk a pricapila k najbližšiemu stromu. Muži, ktorí obklopovali mňa a Petra sa teraz premiestnili k otcovi v snahe zastaviť ho. Stačil však otcov jediný pohľad, aby ich obrovská magická vlna zrazila na kolená. Vtom odvšadiaľ začali vybiehať vojaci na protiútok. Muži sa vybrali na ústup. Niektorých chytili, iní sa rozutekali po lese.

Otec konečne pustil profesora. Ten sa zviezol na zem a ťažko dýchal. Kľakol si k nemu. Chytil ho za golier a niečo mu šepkal. Potom sa postavil. Oprášil sa a prikázal vojakom, aby ho zatkli. Nato sa profesor iba sťažka uškrnul. Niečo si rýchlo zamrmlal a vyparil sa. Dôkaz, že sa mi to len nesnívalo bola vlna zlosti, ktorá prešla otcovou tvárou.