Electus - Za múrom (Dokončené)

81. Kapitola

Nervózne som sa pozrela na Petra. Ten iba mávol rukou.

„Sem sa to nedostane."

Len, čo to dopovedal sa dvere roztrieštili na malé kúsky. Petra to odhodilo dobré tri metre ďaleko. Rýchlo sme s Vasilom vyrazili k nemu. Pomohli sme mu vstať. Všetci sme pozerali na tú spúšť, čo sa práve udiala. Okolo rámu na dvere sa začali šíriť drobné pukliny.

„Toto nevyzerá dobre," poznamenala som.

„Preč!" skríkol Peter.

Vasil sa ma opäť chytil za ruku a začal utekať. Peter vyrazil pár milisekúnd po nás.

Rozbehli sme sa práve včas. Celá chodba sa za nami začala rúcať. Vzduch opäť naplnili prach a sutiny. Vasil bol teraz v čele. V mysli mi pulzovali posledné slová. Vráť, inak na jej miesto pôjdeš ty! Na zátylku sa mi zježili vlásky. Nasucho som prehltla. V ústach som mala tony prachu. Ani nechcem vedieť, ako musím asi vyzerať.

Rachot sa vzďaľoval, ale nikto z nás nespomalil. Vasil vykríkol od bolesti. Hneď nato bolo počuť nadávku, za čo som sa naňho pohoršene pozrela. Možno by som aj niečo povedala, keby som v tom momente nechcela zanadávať tiež. Pred nami bola slepá ulička. Vystrašene som sa rozhliadala po všetkých stenách.

„Musia tu byť predsa nejaké dvere! Možno sme ich prešvihli!" frustrovane som začala kričať na všetky strany.

Obrátila som sa smerom k rachotu. Stena prachu sa k nám veľmi rýchlo približovala. Prehltla som.

„Tam hore!" skríkol zrazu Peter.

Pozrela som sa na strop. Nad nami bol poklop. Mal to však jeden háčik. Bol príliš vysoko. Obrátila som sa k Petrovi.

„Tak vysoko nikto z nás nevyskočí!"

„Mlč a pohni si!" okríkol ma Peter.

Z rúk si už urobil oporu pre nohu. Nezaváhala som ani na sekundu. Položila som mu nohu na ruky. Zaťal zuby a zdvihol ma. Zadívala som sa do chodby. Už je to takmer pri nás. Rýchlo som sa obrátila k dvierkam nado mnou. Boli zahasprované. Nemala som čas sa s tým patlať.

„Otvor sa!" skríkla som autoritatívne.

V tom momente sa dvierka vyrazili do vzduchu aj s pántmi. Dovnútra sa predralo svetlo zapadajúceho slnka. Peter pod mojou váhou zastonal. Rýchlo som vystrčila ruky von a vyštverala sa na trávu. Vedľa mňa bol kameň. Ovinula som si okolo neho nohy a spustila ruky do podzemia. Peter mi zadychčane podával Vasila. Pevne som ho chytila a ťahala von. Očkom som zazrela prachovú smršť, ktorá sa na nás rútila. Rýchlo som vytiahla Vasila a podávala ruky Petrovi. Ten nelenil, skočil a chytil ma. Skoro som sa pod jeho váhou podlomila. Bol hrozne ťažký. Vasil spozoroval moje ťažkosti a pribehol mi na pomoc. Spoločnými silami sme ho ťahali von.

Vtom sa prirútila vlna prachu a znemožnila nám výhľad na Petra. Zem sa začala pod našimi nohami rozpadať. Spanikárila som. Silno sme sa zapreli a potiahli. Peter vyletel z bludiska a zvalil sa rovno na nás. Jeho váha mi vyrazila dych. Za ním do vzduchu vyletel stĺpec prachu. Zem sa naposledy zatriasla a stíchla. Pôda sa prestala drviť a praskať. Vyzeralo to, akoby sa nič z toho nestalo. Jediným dôkazom, že sa nám to všetko iba nesnívalo, bolo naše oblečenie celé od prachu a vyčerpané pohľady.

Peter sa pomaly z nás dvoch skotúľal. Zničene som vzdychla.

„Ja asi umriem," hlesla som.

„To bol beh," poznamenal Vasil.

„Nemôžem uveriť, že sme si to všetko vytrpeli kvôli prázdnej knihe!" nešťastne zastonal Peter.