Electus - Za múrom (Dokončené)

73. Kapitola

Nízky porast sa pomaly strácal. Namiesto neho nastúpil piesok. V chodbe tvoril malú súvislú vrstvu. Tu ho bolo na požehnanie. Na moje plece dopadla mohutná ruka. Strhla som sa. Bol to Peter. Druhou rukou ukazoval dopredu. Zadívala som sa tam. Tmu pretínal lúč bieleho svetla. Prehltla som. V temnej mágii lúč svetla nikdy neznamenal dobré znamenie. Než som stihla zaprotestovať Vasil ma už ťahal za ruku do temnoty.

More bolo skoro na dosah. Liezli sme dolu strmým zrázom až na pobrežie. Vasil stále niečo nadšene mlel o slanej vode, presýtených roztokoch, Mŕtvom mori a o plávaní. Polke z toho, čo vravel som nerozumela, hoci by som mala. Peter sa však nedal vykoľajiť a občas mu hovoril nejaké čísla, pojmy a blud vecí, z ktorých som bola ešte väčší jeleň.

Boli sme už skoro dole. Chýbalo nám ešte asi desať metrov. Podľa Petra bol práve príliv, takže sa musíme dostať rýchlo na pláž. Ja spravím loď a ešte pred tým, než nás dostihnú vlny sa pokúsime vyplávať. Ostávalo nám už iba päť metrov. Lúč svetla bol už natoľko blízko, že z tmy spravil šero, takže som videla to rozbúrené more pod nami. Vietor sa mi pohrával s vlasmi. Pre jeho svišťanie som poriadne nevnímala, o čom sa tí dvaja neustále bavili. Tričko sa mi zdúvalo a mojím úzkym rifliam som dávala poriadne zabrať.

Konečne som sa dostala na drsný piesok, ktorý sa mi bolestivo zabáral do mojich čerstvých zranení. Vyzula som sa a začala odstraňovať piesok z topánok. Niečo mi však na tom piesku nesedelo. Bol... Iný. No nevedela som prísť na to v čom. Pomohla som zliezť Vasilovi, ktorý už dychčal od námahy. Peter doskočil hneď vedľa mňa.

Poobzerali sme sa po malej pláži. Okrem svetla vychádzajúceho z druhého konca mora sme nič také nevideli. Vasil, len čo si oddýchol, opäť začal mlieť ako mlynček na mäso. Zachytila som slová ako Nový Zéland a sopka. Peter súhlasne prikyvoval a pri tom študoval piesok pod nohami. Ja som zatiaľ hlboko uvažovala ako sa povie po latinsky čln. Ani po minúte rozmýšľania som však na to neprišla. Vzdychajúc som si sadla na piesok a zožierala sa nenávisťou voči sebe samej. Pozrela som sa na more. Po latinsky sa povie mare. Ako som tak pozerala, vedela som, že na to prídem, až keď mi to nebude treba. Tak som to vzdala a radšej pozerala na rozbúrené vlny necelé tri metre od nás. Prebral ma až Petrov hlas volajúci moje meno.

„Čo je?" spýtala som sa.

„Ja len... Nad čím rozmýšľaš?" ledabolo nadhodil.

V žiari svetla vyzeral hrozne bledo.

„Neviem si spomenúť, ako sa povie čln po latinsky."

„Načo ti to je vedieť?"

Pozrela som naňho ako na blázna:

„Načo asi?! Ako myslíš, že sa dostaneme na druhý breh? Preletíme?"

„Preletieť by nebol dobrý nápad... Stačilo by sa trochu nesústrediť a už sa čvachtáme v mori."

„To mala byť irónia."

„Aha... To je teraz jedno... Pozri," začal vážne, „si langvinistka. Na čo ti je vedieť latinské slovo, keď nemusíš povedať nič."

Dostal ma ako vždy. Zahanbila som sa nad svojou hlúposťou. Úplne som zabudla, že pre mňa latina neplatí. Mysľou som sa vrátila na posledné miesto, kde som použila mágiu. Aréna, lev a Peter. Snažila som sa opäť prežívať to, čo sa udialo. Pocity mnou opäť lomcovali. Hnev, že mu nedokážem pomôcť, slabosť a bezmocnosť.

Vrátila som sa do prítomnosti. Pozrela sa na more, ktoré divo narážalo na breh. Snažila som sa vyvolať rovnaké pocity ako vtedy. Bolo to však príliš ťažké. S prosbou v očiach som sa pozrela na Petra. Ten iba zdvihol obočie.

„Prosím ,ctená pani, ako vám pomôžem?"

„Udri ma."

„Čože?!"

Šokovane na mňa hľadel. Pozorne si ma prezeral či to myslím vážne.

„To myslíš vážne?"

„Počul si."

„Ja dievčatá nebijem."

„Tak teraz spravíš výnimku."

„Prečo by som ťa mal udrieť?"

„Pretože sa potrebujem nahnevať, aby som vyčarovala nejaký čln."

Tak prečo to nepovieš hneď?" usmial sa.

„Bude to?"

„Vieš, vždy som si myslel, že som totálne ľavý, no teraz zisťujem, že popredné miesto obsadil niekto iný..."

„Márna snaha, Zoro. Mňa nevytočíš."

„Myslíš, Arabelka?"

Než som sa spamätala, zobral ma na plecia ako mech zemiakov a začal behať so mnou po pláži hore-dole. Výskala som a kričala nech ma pustí, no on začal behať ešte rýchlejšie. Neskôr ma chytil za nohy a ja som sa ocitla na jeho chrbte dole hlavou pár centimetrov od zeme.

Za pár minút Vasil spozoroval, čo so mnou Peter stvára.Niežeby sa ma zastal, to nie, ale začal hádzať na nás dvoch piesok. Peter to uvidel a začal sa točiť okolo svojej osi. Prišlo mi zle od žalúdka. Konečne som sa vytrhla z jeho zovretia a dopadla tvrdo na zem.