Electus - Za múrom (Dokončené)

76. Kapitola

Vír sa konečne ustálil. No čierna silueta sa neoblomne blížila k člnu. Spanikárila som. Trasľavými rukami som nahmatala veslo, nespúšťajúc pri tom oči zo žraloka. Kdesi som čítala, že žraloky majú veľmi citlivý nos. Veľa ľuďom zachránilo život to, že ho doň udreli. S pádlom nad hlavou som čakala, kedy sa žralok vynorí. Temná silueta žraloka sa stále približovala a zväčšovala. Ruku som mala napnutú a čakala, čo príde. Bol už pri člne. Jeho temná silueta sa zostrovala. Ostávalo mu iba pár centimetrov. Neváhala som a silno som sa rozmachla.

O čln sa chytila nejaká ruka. Zastavila som pádlo pár centimetrov od Vasilovej hlavy. Vydesene pozrel na pádlo a potom aj na mňa. O pár sekúnd sa vynorila aj Petrova štica neposlušných vlasov. Rýchlo som im pomohla vyliezť do člna. Obaja boli celí premočení. Kašľajúc som im pomohla posadiť sa a začala Vasilovi žmýkať jeho veľké tričko. Vyzeral v ňom ako dajaká sirota. Doslova sa v tom tričku strácal.

Po pár minútach zotavovania sa zo šoku, Vasil opäť začal niečo mlieť o tom, aké to bolo úžasné, a že pracovali ako tím a nakoniec to zabil hláškou, že si to musia niekedy zopakovať. Peter nad jeho poznámkou iba nesúhlasne pokrútil hlavou a naďalej mlčal. Ustarostene som sa zahľadela do jeho tváre. Mal ju bledú ako krieda. Nahá hruď sa mu triasla od zimy, no keď som mu ponúkla svoje tričko, búrlivo protestoval.

Svetlo vychádzajúce z ostrova mu jemne osvetlilo tvár. Bol ešte bledší ako som si myslela. Tvárou mu blúdil zdesený výraz. Vykašliaval vodu z pľúc ako ja pred chvíľou. Vasil, ešte stále s dýkou v ruke, na tom bol o trochu lepšie. Bol síce celý premočený a triasol sa od zimy, ale na tvári sa mu začal pohrávať malý úsmev. Potľapkával Petra po chrbte, akoby to robil celý svoj život.

„Mne netreba, ja už mám," odvetil mi Vasil, keď som sa ponúkla, že mu požičiam svoje náhradné tričko.

„Ale toto je suché," namietla som.

A menšie, dodala som si pre seba.

„No a?"

Mávla som nad jeho odpoveďou rukou.

Ešte chvíľu som počkala, kým sa chlapci spamätajú. Potom som zobrala jediné pádlo, ktoré nám ostalo a začala ním zaberať. Šlo mi to veľmi biedne a pomaly. Po chvíľke sa na to už Vasil nemohol pozerať, zobral ho odo mňa a začal ním zaberať. Petrov stav sa však vôbec nezlepšil. Stále bol mĺkvy a zahlbený do seba.

Prisadla som si k nemu a začala:

„Ako sa cítiš?"

Neodpovedal. Jeho pohľad bol prázdny. V mysli bol niekde úplne inde.

„Peter, registruješ ma?"

Strhol sa. Pozrel sa na mňa a vzdychol si.

„Som v pohode."

„Ten vír, čo sa objavil na hladine, to si spravil ty?"

Prikývol.

„To muselo byť dosť náročné."

„Nie, nebolo. Totižto... Môj element je voda."

Pozerala som naňho s nemým úžasom.

„Prečo sme potom museli stavať loď? Mohli sme predsa plávať. Spravil by si vír a..."

„To by nešlo."

Zažmurkala som.

„Prečo?"

„Lebo by to proste nešlo," namietol a odvrátil zrak.

Nemo som civela na jeho chrbát.

„Chcem to vedieť," nedala som sa odbiť.

Ironicky sa zasmial.

„Vieš, čo chcem ja?"

„Počúvam."

„To bola rečnícka otázka."

„No tak to už vyklop!" osopila som sa naňho.

Neznášam, keď sa niekto točí okolo horúcej kaše a odmieta to povedať na rovinu.

„Ja... Nepovedal som ti všetko," šepol po chvíľke ticha.

Aleluja! Konečne sa dostávame na koreň celej tejto problematiky. To vzbudilo i Vasilovu pozornosť. Otočil sa k nám a zvedavo na nás hľadel.

„Môj otec... On... Utopili ho," vysúkal zo seba s pohľadom upretým na dno loďky.

Nemo som naňho pozerala. Chcela som niečo odvetiť, no on ma zastavil mávnutím ruky.

„Odvtedy som vodný element nepoužil," zašepkal.

„Nie je to trochu na hlavu? Chlapec ovládajúci vodný element sa bojí vody? Veď to je šialené!" chcela som, aby to vyznelo trochu s vtipom, ale asi sa to nepodarilo.

Peter iba mykol plecami. Vasil na nás nechápavo zazeral. Spýtavo sa na mňa pozrel, no ja som len mávla rukou.

Na obzore už bolo vidieť detailný pohľad na ostrov. Za chvíľu by sme mali doraziť na kamenistú pláž. Pozrela som sa hore. Svetlo vychádzalo z vrcholu kopca, ktorý sa týčil nad plážou. Schytila som veslo a začala ním pádlovať až mi brneli všetky svaly na rukách. Po tých najnamáhavejších desiatich minútach v mojom živote sa čln konečne dotkol kameňov na pláži.

Zadychčane som vyšla z člnu a ľahla si na nich.

„Zem, krásna milostivá zem! Už sme tu!"

„Poď mi pomôcť, sám to dlho neudržím!"

Zdvihla som hlavu a videla Petra, ako drží čln za povraz. Vzdychla som si a opäť sa pozviechala na nohy. Unavene som k nemu pristúpila a pomohla mu. Spoločnými silami sme dostali čln na breh. Vasil tlačil zozadu, Peter ťahal za povraz a ja som tlačila bok loďky.

Keď bol čln konečne mimo vĺn, všetci sme si unavene sadli a oddychovali. Pozorovala som vlny, pláž a horu nad nami. Ako sa tu mohla ocitnúť hora? Veď sme v podzemí! Nechápavo som krútila hlavou. Ešte dlho by som pozorovala obzor, keby sa Vasil nezačal hrabať v ruksaku a hľadať jedlo. V momente, keď vytiahol opečené ryby zabalené v obrovských listoch, nadvihla som obočie.

„My máme ryby?"

„Zabalil som ich, kým si ešte spala," vysvetlil mi Peter.

Chápavo som prikývla a pustili sme sa do jedla. Po ňom som bola opäť príjemne prekvapená, keď mi Peter podal fľašu s vodou.

„Kde ste ju zohnali?"

„Blízko jazera som našiel prameň."

,,Hej, a mne si prečo nič nepovedal?" vyčítal Vasil Petrovi.

„Nebol čas."