Electus - Za múrom (Dokončené)

16.Kapitola

Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Moja mama bola historička, ktorá sa snažila nájsť niečo, čo možno už ani neexistovalo. Riskovala život kvôli nejakej somarine, bez ktorej sme žili celé storočia a vôbec nám to nechýbalo! Opustila mňa a otca pre nejaký mýtus, o ktorom sa hovorilo tisíce rokov pred nami! Veď za ten čas by sa to rozpadlo na prach. Hlavou mi vírili tisíce otázok. Vedela, že sa už nevráti? Preto bol otec po jej odchode taký zdrvený? Vedel, na čom mama pracovala?

Pristihla som sa, že začínam driemať. Rýchlo som sa posadila. Pozrela som sa doprava na nočný stolík. Ležal na ňom nevinne vyzerajúci denník. Možno jediná vec, ktorá mi mohla dať odpoveď na všetky otázky. Otvorila som ho a začala ním listovať. Skončila som na stránke, kde mama doň poslednýkrát písala. Niečo mi tu nesedelo. Bol to predsa jej denník. Mala by si tam písať všetko tajné, nie? Tak prečo tu potom boli len nepatrné zápisky. Dokonca aj Igor mi povedal viac ako toto.

Skontrolovala som strany či žiadne nechýbajú. Začala som hľadať na prázdnych stranách denníka. List za listom, stránku po stránke. Na konci už som prestávala dúfať. Keď som však siahla na poslednú stránku. Bola akási iná. Bola hrubšia, akoby niekto spojil dve stránky dokopy. Poobzerala som sa po niečom ostrom, no nič som tu nenašla. Zašla som teda do kuchyne a potiahla nôž zo zásuvky. Rýchlo som utekala do izby a zavrela dvere.

S očakávaním som začala opatrne odrezávať stránky od seba. Mala som toľko otázok. Rozpojila som stránky a... Nechápavo som sa na to pozrela. Stáli tam len dve slová:

UPEČ MA!

150:10

Toto mal byť mamin odkaz? Mala som upiecť knihu? A čo znamenali tie čísla? Stupne a minúty? Celá sklamaná som pozerala na tie dve hlúpe slová. Prečo by mi mama písala taký veľký nezmysel. To som mala akože upiecť denník? Čo tam dala? Cesto na bábovku? Ako mi malo toto pomôcť v hľadaní pravdy?

Ak by ma Nana nezavolala na obed, asi by som ostala vo svojej izbe až do večera. Odšuchtala som sa dole do jedálne s denníkom v ruke. Otvorila som dvere a prebehla celou jedálňou až do kuchyne. Tam som sa takmer zrazila s Nanou, ktorá držala plnú tácku jedla.

„Čo to tu vyvádzaš? Choď si láskavo sadnúť, nech môžem servírovať," napajedila sa.

„Hej, hej, veď už idem. Len som ti chcela pomôcť," nevinne som sa na ňu usmiala a šla si sadnúť.

Pestúnka začala frflať, ale ja som si ju nevšímala. Dala na stôl tanier s polievkou a išla pre príbor, keď som ju zastavila:

„To nemusíš, Nana. Ja si po príbor zájdem aj sama."

Nana sa na mňa žiarivo usmiala. Úsmev som jej opätovala a s knihou pritlačenou na hrudi som kráčala do kuchyne.

Všade sa to tam hemžilo kuchármi a kuchárkami. Stroje fučali od námahy, veď každý deň museli robiť jedlo pre celý personál, mňa, otca a učiteľov. Snažila som sa v tom rozruchu splynúť, ako sa len dalo. Všetky trúby mali na jednom mieste vzadu pri stene. Míňala som stroje na lúpanie zemiakov, sporáky a umývačky riadu. Rozhliadala som sa všade okolo seba. Nejaká kuchárka strúhala mrkvu, ďalšia dohliadala na miesenie cesta, jeden kuchár zdobil tanier čokoládou, aby vyzeral dobre aj po estetickej stránke.