Electus - Za múrom (Dokončené)

15. Kapitola

Takmer som spadla zo stoličky.

„Čože?! Akože si nespomínate?"

„Mám už svoje roky. Je prirodzené, že niečo časom zabudnem," vysvetľoval.

„Museli ste zabudnúť práve na toto?!"

Pokrčil plecami.

„Zrejme to nebolo dôležité. Hmmm, čo je dnes za deň?"

„Streda," odvetila som neprítomne.

„Prosím si vašu prácu o Druhej svetovej vojne."

Nemo som naňho civela.

„Nič ste mi nezadali," rýchlo som zaklamala.

„Nie? Zrejme som to musel zabudnúť. Takže do piatka."

S tým skončil hodinu, vyšuchtal sa z triedy a ja som osamela.

Po Artúrovej hodine som mala latinu. Z Adriány som bola presvedčená, že keby som sa jej opýtala ohľadom mamy, určite by mi pripomenula, že tu nepracuje tak dlho. Takže som sa jej nič nepýtala. Nanešťastie, som písala písomku zo slovíčok, ktoré sa mi ani zázrakom nepodarilo natrepať do hlavy. Nepomohla ani výhovorka, že som mala včera narodky. Proste som ich mala vedieť. Keď príde otec, veľmi sa nepoteší, ale čo mi je po tom.

Po latine mala ísť hodina s Rajmundom, ale keďže je vraj mojím zavinením v sadre, tak mi hodina odpadla. Šla som teda do kuchyne.

Kuchyňa sa nachádzala na prízemí. Otvorila som dvojité lietajúce dvere a vošla do nej. Keď som bola malá, vždy som ta chodila kradnúť koláčiky, medovníky a rôzne sladkosti, kvôli čomu som mala vždy problémy. Ale za tie koláče to veru stálo. Odniekadiaľ zozadu sa ozýval krik:

„Vravel som, že tam máš dať cibuľu, ty idiota!"

„Aaaallleee pppane..."

„Silenzio! Už mám po krk tých tvojich výhovoriek."

Pustila som sa smerom k tomu všetkému hurhaju. Pri šporáku stáli dvaja chlapi. Jeden, postavou silnejší, držal v ruke varechu a zúrivo ňou mával pred mladíkom. Ten sa pod návalom jeho zlosti celý triasol. Bol v bielom obleku. Na hlave mal bielu čiapku a v ruke držal olúpanú cibuľu. Že som prišla si všimli, až keď som im pozdravila.

„Ahojte."

Pozreli sa na mňa. Silnejšiemu chlapíkovi sa na tvári ihneď rozhostil úsmev a šiel ma privítať. Mal obrovské čierne fúzy, ktoré si vždy starostlivo upravoval do špičky.

„Ááá, Pandora! Čo ťa privádza do mojej kuchyne? Nebodaj ďalší záťah na koláčiky? Musím uznať, že si tu už dlho nebola, veramente," povedal svojím charakteristickým talianskym prízvukom a žmurkol na mňa.

„Áno, dala by som si pár," uznala som.

„Hneď to bude. A ty to skús presoliť!" vyhrážal sa tomu chudákovi pri šporáku.

Igor mi doniesol na krásnom podnose koláče rôznych druhov a veľkostí. Na tej tácke bolo zo pätnásť druhov koláčov. Spoznala som len linecké kolieska, punčový koláč a muffin. Do tých som sa pustila najskôr. Boli božsky dobré. Nakoniec som ochutnala všetky okrem orechov. Igor si to všimol, a keď prišiel na to, čo mi dal na tácku, hneď mi to bral preč.

„Prepáč mi to, zabudol som, že máš na nich alergiu," rýchlo sa ospravedlňoval.

„V pohode, to sa občas stáva."

„Ako som mohol byť taký hlúpy, aby som ti dal..."

„Je to v poriadku. Vidíš? Som celá a zdravá."

„Ale aj tak to bolo odo mňa nezodpovedné."

„Už sa toľko neľutuj, veď za tých...," zarazila som sa, „koľko rokov už tu pracuješ?"

„Nastúpil som približne vtedy, keď si sa narodila."

„Čiže si poznal moju mamu?"

„Áno," odpovedal opatrne.

„Boli ste priatelia?"

„Áno, prečo sa pýtaš?"

„Povedz mi niečo o nej," žobronila som.

„Tvoja mama bola výnimočná žena plná elánu a..."

„Nie, to mi stále hovoria dookola."

„A čo chceš teda vedieť?"

„Aké mala povolanie?"

Igor zbledol.

„Nemal by som ti to hovoriť," povedal opatrne.

„Už nie som malá! Udržím to v tajnosti, sľubujem," prosíkala som.

Igor sa zamyslel. Nakoniec si len vzdychol:

„Tvoja mama bola historička," povedal opatrne.

„A ďalej? Akou časťou histórie sa zaoberala?"

„Veľmi... Veľmi ju zaujímala Prvá vojna za samostatnosť a vlastné práva Temných a Svetlých mágov," povedal dosť odmerane.

„Aha, a na čo sa v tej vojne sústredila?"

Teraz už bolo jasné, že je mu to nepríjemné.

„Na nič konkrétne. Proste vojna. Samé zabíjanie a mrzačenie mágov," dokončil vetu a jeho líca podfarbila červeň.

Prižmúrila som oči.

„Klameš!"

„Prečo by som ti mal klamať?"

„Pretože vždy, keď klameš, tak sa červenáš."

Igor sklopil zrak a začervenal sa ešte viac.

„Zaoberala sa začiatkom vojny. Prečo... Prečo sa vojna začala. No a," nadýchol sa, „viac ti povedať nemôžem."

„Počkať! Čo?! Akože mi viac nemôžeš povedať?"

„Nemôžem, ak by sa to pán Noct dozvedel..."

„Lenže otec tu nie je! Tak čo? Prosím, povedz mi to," žobronila som.

„Nie, Pan. Je to nebezpečné, tvoj otec si to nežiada a... Ja musím počúvať jeho rozkazy."

„Ale prečo?! Čo je zlé na tom, keď sa chcem dozvedieť viac o svojej vlastnej mame? Keby si ty mal nezvestnú mamu, nechcel by si sa o nej, čo najviac dozvedieť?" spýtala som sa ho ostrejšie než som mala v úmysle.

Igor nemal slov. Akoby chcel niečo povedať, ale z úst mu nevyšiel ani hlások, a tak len na prázdno zatváral a otváral ústa. Nakoniec ich konečne zavrel, naznačil mi, že sa vzdáva a začal:

„Tvoja mama chcela vedieť viac o tom, ako sa stratil náš Znak hrdosti a moci. Bola tým priam posadnutá. Najprv pátrala v knižnici, neskôr sa stretávala s ďalšími historikmi. Pomaly si zbierala informácie a zapĺňala slepé miesta. Veľa cestovala, aby nazbierala viacej dôkazov o rôznych teóriách. Pýtala sa každého, kto mal o to záujem, navštívila všetky dediny a mestečká v okolí, len aby zistila, čo najviac. Postupne prišla k názoru, že Svetlý mágovia nikdy neboli zodpovedný za krádež, kvôli ktorej sa začala vojna. V deň, kedy tvoja mama naposledy odišla a už sa nevrátila, mala ísť preskúmať staré pozostatky mesta, z ktorého ukradli náš Znak moci a hrdosti. Sama bola z toho nervózna. Akoby možno aj tušila, že sa už nevráti."

(Prosím, napíšte či má zmysel tu pridávať aj ďalšie kapitoly. Bola by som rada, ak by mi tiež niekto napísal či sa mu to páči alebo nie. Ďakujem)