Electus - Za múrom (Dokončené)

42. Kapitola

     Hneď po našom rozhovore s Kronikárom nás odviedol výťahom (ďalšia zlá skúsenosť) do našich izieb. Vraj takto unavených nás tam veru nepustí. Takže sme šli do svojich apartmánov, kde na moje prekvapenie bolo naozaj útulne.

Bola tam krásna nadýchaná posteľ, ktorá sa mi po dvoch dňoch spania na zemi zdala ako sen. Vedľa postele bol drevený stolík vyrastajúci rovno z podlahy. Napravo odo mňa boli dvere vedúce do kúpeľne. Takmer som sa pretrhla, keď som zo seba strhávala svoje prepotené oblečenie. Potom som si napúšťala vaňu a slastne som si do nej ľahla.

Ostala som tam ležať asi hodinu. Obdivovala som nádherný a veľmi dobre opracovaný drevený povrch vane.  Keď som sa odtiaľ konečne vytrepala, bolo zo mňa cítiť marhuľové telové mlieko a levanduľový šampón. Mokré vlasy som si dala do uteráka a vyrobila si z neho menší turban. Na posteli som si všimla nové oblečenie s pozvaním na neskorý obed. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Rýchlo som na seba natiahla modré džínsy a zelené tričko s nápisom I LOVE TREES. Keď som bola hotová, zabuchla som dvere a šla do jedálne.

Aj keď na lístočku bola mapa s presným označením trasy, zablúdila som. Ani som netušila, ako sa mi podarilo vykľučkovať z tisícstodvadsiateho prvého poschodia na štvorsté poschodie, ale čo už. Po polhodine chodenia výťahom, jednom tykovaní a veľa nadávok som sa konečne dostala do obrovskej jedálne.

„Á, tak tu si. Už sme si o teba robili starosti," privítal ma Kronikár.

„Nemuseli ste mať obavy, bola som na prechádzke výťahom, veľmi sa mi totiž zapáčil," povedala som so štipkou irónie a kostrbatým sileným úsmevom.

„Preto ti to tak dlho trvalo? Musíš mi to ospravedlniť. Moja poloha je hrozne tajná, čiže si tu nemôžem dovoliť posielať rôznych opravárov, ktorí by mi ten výťah dali dokopy. Viem, že to muselo byť pre teba strašné, keďže sa vlečie ako slimák," povedal to s takou ľútosťou, že som nemala ani srdce mu hovoriť, ako to naozaj bolo.

Peter sa vedľa neho usmieval od ucha k uchu a snažil sa tváriť, že aj on bol toho istého názoru ako Kronikár.

Po nadmieru zvláštnej večeri, ktorú tvorilo rybacie mäso, vraj zo žraloka, a hranolčekov, nám Marica naservírovala čokoládový puding. Myslela som si, že bol otrávený, keď sa na nás tak sladko usmievala. Hneď po večeri som sa s plným bruchom hodila na posteľ. Bolo mi fuk, že som v tričku a v rifliach. Zavrela som oči a nechala sa odniesť do sveta nekonečnej fantázie.

Ocitla som sa v preplnenom autobuse. Stála som a pevne sa držala tyče, zatiaľ čo sa autobus kýval zo strany na stranu. Pohľadom som prechádzala z jednej tváre na druhú. Tak kde si? Vedela som, že tu niekde musel byť. Vždy bol tu. Očami som ďalej prehľadávala všetky kúty.

Odrazu šofér prudko zabočil a ja som sa s hlasným buchotom zosypala na dvoch pánov.

„Pardon, nechcela..."

Zbledla som. Pozerala som sa do kamennej tváre Dlhovlasého. Vyletela som ako na pružinách. Autobus zrýchlil. Zapotácala som sa a narazila hlavou do tyčky. Zahmlilo sa mi pred očami. Zažmurkala som a pošúchala si pulzujúcu hlavu. Pozrela som sa pred seba a zatajila dych. V autobuse odrazu sedela celá Hliadka Svetlých mágov. Zozadu sa na mňa povýšenecky pozerali Richard s profesorom Consiliusom.

Všetci cestujúci ku mne rázom otočili tváre a s kamenným výrazom ma pozorovali. Úplne vpredu sa na dvoch sedadlách ledabolo váľali mŕtve telá mužov. Jedno bolo vykrútené v zvláštnom uhle presne tak, ako dopadlo na zem, druhé zasa ochabnuto ležalo na sedadle.

Odrazu ma niečia ruka zdrapila za plece. Bol to Richard. Otcovým ľadovým hlasom ku mne prehovoril:

„Sklamala si ma, Pandora. Dúfal som, že si vyberieš lepšie."

Vystrašene som sa mu vytrhla zo zovretia a najrýchlejšie, ako sa dalo, som šla k šoférovi. Neprešla som ani dva kroky a už mi cestu zatarasil druhý muž.

„Rozhodni sa! Nemôžeš donekonečna blúdiť v dvoch svetoch."

Surovo som doňho strčila a pobrala sa ďalej. Z radov sa mi stále ozývali neznáme hlasy.

„Vieš, že klameš samú seba. Je mŕtva, kedy to konečne pochopíš?"

„Sklamala si ho."

„Kto uteká, zostane navždy prenasledovaným!"

„Prestaň konečne s tou hrou! Ty vieš pravdu! Tak prečo si ju nepriznáš?"

Ostatné som už nemohla počúvať. Autobus sa nebezpečne zatriasol. V rádiu hrala pesnička z obdobia skorého praveku. Volala sa Dynamit od skupiny Olympic. Otec ju pred rokmi počúval stále dookola. Bolo to nanajvýš otravné.

Odrazu autobus prudko zabrzdil. Neudržala som rovnováhu a veľkým šmykom som poutierala podlahu pred sebou. Z rádia sa ozval oznam:

VENUJTE MI , PROSÍM, POZORNOSŤ! PRE MENŠIE TECHNICKÉ PROBLÉMY SA TU TROCHU ZDRŽÍME. PROSÍM VŠETKÝCH CESTUJÚCICH, ABY ZOSTALI NA SVOJICH MIESTACH A NEVYCHÁDZALI Z AUTOBUSU. OSPRAVEDLŇUJEM SA ZA VZNIKNUTÉ KOMPLIKÁCIE. ZA POCHOPENIE ĎAKUJEM.

Ako na povel si všetci cestujúci poslušne posadali na sedadlá. Richard a profesor však robili, akoby odkaz ani nepočuli. Kruto sa na mňa usmiali a razili si ku mne cestu. Nečakala som, kým sa sem dovalia a pustila sa do behu.

Odrazu akoby ten autobus nemal konca. Stále som prechádzala popri tých istých sedadlách. Výčitky sa okolo mňa točili ako veľký kolotoč bez konca.

„Vyber si!"

„Sklamala..."

„Chudák otec."

„Zbabelec!"

Pridala som. Za sebou som počula náhlivé kroky a ťažké vzdychy. Blížila som sa k cieli. Už som prechádzala popri posledných sedadlách, ktoré ma delili od východu. Niečie ruky ma silno zdrapili a zdvihli do vzduchu. Zvrieskla som. Preľaknuto som sa pozrela do profesorovej vysmiatej tváre.

„Nepočula si? Máš ostať na svojom mieste a neopúšťať autobus."